Ale dnes tomu tak nie je. Dnes mi je zima. Po dlhom čase čakania sa vzdávam a zvliekam z rúk svoje pestrofarebné rukavice. Chcel som sa s ňou zladiť. Ale necítim sa farebne Splývam s davom. Bezduchým a fádnym.
Možno zmenila trasu. Alebo jednoducho nechcela opäť vidieť tých ľudí. Ľudí ako ja- Sivých. Pri týchto myšlienkach ma však čosi prerušilo. Niečo ma prinútilo zastať a otočiť sa. Nechápem prečo. Nikde nevidím nič zaujímavé. Samí pochmúrni ľudia, veľa pochmúrnych ľudí. Ale ... Jedna je predsa iná. Je to ona! Ale nie je pestrofarebná. Je Sivá, len chce vyzerať farebne. Aj napriek slzám v očiach sa snaží rozdávať úsmev. Snaží sa, ale nejde jej to. Váham. Mám sa jej ja- Sivý prihovoriť? Možno to nechce, možno plače, pretože už nechce byť medzi nami- Sivými. Kráčam teda ďalej. Veď keby to tak nebolo, bude tu aj nabudúce. Kráčam a neobzerám sa.
Potom tam už nebola. Nikdy viac. Ale, niekto ma včera zastavil. Sivý. Vraj predavač zo stánku s novinami, no nepamätám si, že by som ho tam niekedy videl. Vlastne, to je teraz úplne jedno, či je alebo nie je predavač. Povedal mi niečo, čomu som najprv nechcel uveriť, ale s postupom času mi to dochádza. Vravel: „Hľadáš Pestrofarebnú? Nie je tu. Nie je a ani nebude. Odišla. Bola vždy tou, ktorá rozdávala energiu, ktorá dokázala kohokoľvek vypočuť. Vždy poradila, posilnila, podržala v sivých chvíľach. Ale ju nikto nevypočul. Jej nikto nepodal ruku, keď to potrebovala. Všetci si mysleli, že ona- Pestrofarebná je bez problémov. Že je stále vysmiata a tak ju nič netrápi. No mýlili sa. Teda, mýlili SME sa. A tak odišla. Odišla tam, kde ju niekto chytí za ruku v ťažkej chvíli. A ešte niečo. Nie je jediná. Všetci sme ako ona- Pestrofarební. Iba berieme všetko príliš vážne, tak sa stávame Sivými."
Odvtedy nosím moje farebné rukavice. A mám aj farebný dáždnik. Vlastne, som Pestrofarebný. Snažím sa rozdávať radosť a podvedome sa sám seba pýtam, či mi ktosi podá ruku.
