Nikto si neuvedomuje ako veľmi ovplyvňuje textilný priemysel tento svet. Ani neviem ako mám začať. Ešte pred tým, než som sa pred pár rokmi dozvedela o pojme „Fast Fashion“ som vedela, že v textilnom priemysle to ani z ďaleka nie je ružové. Avšak, to čo som pochopila v momente, keď som sa začala hlbšie zaujímať o problematiku sa ani trošku nepodobá mojím predstavám, ktoré som mala. Je to omnoho horšie.
Nikdy som tomu neprikladala veľkú váhu. Svet čelí mnohým problémom a myslela som, že sú horšie. Väčšinou si človek povie: „a čo teroristi, prírodné katastrofy a podobne? To sú predsa dôležitejšie problémy!“ Ale pozreli sme sa, čo sa v skutočnosti skrýva za tým všetkým, kto na to dopláca a aká vysoká je cena? Nehovorím o sume, ktorú zaplatíte v obchode za spomínané oblečenie ale hovorím o tom, čo musia zaplatiť v živote ľudia, ktorí to oblečenie pre nás vyrábajú. Zamysleli sme sa niekedy nad tým, čo všetko sa musí stať aby sme si v obchode mohli kúpiť ďalší nepotrebný kúsok do nášho šatníka? Pravdou je, že existuje len veľmi malé percento ľudí na svete, ktorí si naozaj uvedomujú, čo sa deje za oponou textilného biznisu.
Začína to pestovaním rastlín, z ktorých vzniknú vlákna na textil. Aby si ľudia uľahčili robotu a samozrejme aj zmenšili finančné náklady, nahradili ľudské obrábanie a starostlivosť o rastliny a pôdu, ktorá bola samozrejme oveľa menej škodlivá, umelými chemikáliami. Náklady na pestovanie sa síce znížili, no za vysokú cenu. Dnes majú farmári kvôli chemickým postrekom obrovské zdravotné problémy, ktoré vo väčšine prípadoch končia smrťou. Alebo dokonca kvôli peniazom a nátlaku spáchajú samovraždu, tým že vypijú chemický postrek určený pre rastliny. Ďalším problémom sú textilné továrne v krajinách tretieho sveta. Ľudia sú tam ochotný pracovať od svitu do mrku za pár drobných a častokrát aj zadarmo. Pracujú veľmi tvrdo aby dostali menej ako 2 doláre na deň alebo 10 dolárov na mesiac.
Režisér a scenárista Andrew Morgan natočil v roku 2015 dokument s názvom „The true cost“, ktorý má ukázať svetu, čo sa deje v krajinách tretieho sveta pri výrobe oblečenia, ktoré práve nosíme na svojom tele. Táto snímka odkrýva pravú tvár biznisu. Ukazuje svetu, ako barbarsky dokážu správať ľudia k ľudom, iba kvôli tomu, že majú oveľa viac peňazí než pracovníci v textilných fabrikách. V tomto dokumente sa objavila 23- ročná žena Shima, ktorá rozprávala o svojej práci. Od začiatku jej pôsobenia v textilnej továrni stála na čele organizácie, ktorej cieľom bolo získať pre pracovníkov lepšie podmienky a vyššiu či dokonca aspoň nejakú mesačnú mzdu. Spoločne spísali požiadavky a predložili ich majiteľovi továrne. Odpoveďou nebolo nič iné ako bitka, údery a kopance. Nedočkali sa žiadneho vysvetlenia, práve naopak, všetko sa ešte zhoršilo. Objavila sa tu aj istá žena, ktorej sa pýtali, či ju trápi čo sa deje s takýmito pracovníkmi. Žena odpovedala, že „nie“. Jej vysvetlením bolo, že je to ich práca a sú omnoho horšie a nebezpečnejšie zamestnania ako toto. V jednej veci mala pravdu, a to, že sú omnoho nebezpečnejšie zamestnania ako toto. No nech sa vo svete deje čokoľvek, žiadny človek, a už vôbec nie žena, si nezaslúži aby ju niekto týral psychicky aj fyzicky, aby drela na mieste bez základných ľudských potrieb zadarmo a aby sa dennodenne bála o svoj život. Hovorím hlavne o tragédií, ktorá sa stala v Bangladéši. Zrútila sa tu textilná továreň Rana Plaza a zahynulo vyše 1100 ľudí, len kvôli nezodpovednosti majiteľa a nadriadených, ktorým sa pracovníci niekoľkokrát sťažovali na zlý stav budovy a pukliny na stenách. 1100 ľudí prišlo o život kvôli niekomu, pre koho sú peniaze dôležitejšie ako ľudský život. V troskách starej továrne zomreli ľudia, ktorých ruky sa podieľali na výrobe možno práve trička alebo nohavíc, ktoré máte práve na sebe.
Európa, Amerika, Austrália či mnohé bohatšie krajiny v Ázií sú preplnené predajňami s oblečením. Často ideme nakupovať a nemyslíme na to, ako sa vyrábali šaty, ktoré si práve skúšame v kabínke. Myslíme len na to, ako si zo sebou odnesieme ďalší kúsok do svojej skrine. Lacné a štýlové oblečenie skrýva príbehy ľudí, ktorí zaplatili vysokú psychickú aj fyzickú sumu za tričko, za ktoré sme my zaplatili v predajni pár eur. Ani Slovensko nie je výnimkou. Už osem rokov sme súčasťou Fast Fashion. Medzi obchody, pre ktoré je táto móda úplne bežná patrí H&M, ZARA, Stradivarius, New Yorker či Mango. Textilný priemysel sa šíri nepredstaviteľnou rýchlosťou a dnes sme už v dobe, kedy sa ľudia viac zameriavajú na svoj výzor, na výzor druhých a ich hlavnou témou sú nové módne trendy a kolekcie. A práve kvôli oblečeniu, ktoré je hlavným bodom výzoru a do istej miery vyjadruje osobnosť človeka, si práve ľudia určili cestu, ktorou sa naša spoločnosť vydala a je smutné, že sme sa dostali až k hranici, z ktorej nie je cesty späť.
Medzi prevádzkami, ktoré patria do Fast Fashion sme spomínali aj obchodný reťazec španielskej značky ZARA. Štýlový obchod, ktorý vždy drží krok s módou čelil pred necelým pol rokom obrovskému škandálu. Pracovníci vo fabrikách v Turecku tejto módnej značky sa rozhodli v zúfalstve pre čin, ktorý bol ich poslednou nádejou ako dostať zaplatené za robotu, ktorú vykonávajú. V predajniach ZARA v Tureckom Istanbule sa do predaja začali dostávať kusy oblečenia s odkazmi. Pracovníci vkladali do vreciek oblečenia rukou napísaný odkaz, v ktorom stálo, že tento tovar vyrobili, no nedostali zaň zaplatené. Ich cieľom bolo presvedčiť zákazníkov, ktorí nakupovali v predajni aby podporili kampaň, ktorá mala bojovať za lepšie podmienky pre pracovníkov. Za všetkým sa skrýva jeden z najbohatších ľudí na svete Amancio Ortega, ktorého majetok sa odhaduje na 30 miliárd eur. Lakomý a neľudský majiteľ ZARY, ktorý nemá problém nechať svojich zamestnancov pracovať za almužnu, ktorú im aj tak nakoniec nevyplatí.
Jeden človek sám svet nezmení a pokým si to všetci neuvedomíme bude to oveľa horšie. Ľudia budú žiť v podmienkach, ktoré nie sú vhodné ani pre zvieratá alebo budú nezmyselne prichádzať o život aby sme my mohli míňať peniaze na oblečenie, ktoré aj tak skôr či neskôr skončí na skládkach, z ktorých sa šíria škodlivé látky alebo budú vyvezené do krajín ako je Haiti, kde tiež upadá hodnota života ľudí, ktorí sú tam. Všetko kvôli nám, len preto, že sme sa narodili v inej krajine a spoločnosti. A to nehovorím o jednej z najdôležitejších vecí pre život človeka, o vode, ktorá je znečistená a toxická. V podstate je to jeden obrovský bludný kruh, v ktorého strede je bomba. Pokiaľ do neho vstúpite, čo sa už stalo pred niekoľkými rokmi, je len veľmi malé percento, že nájdeme cestu spať. Tá ľahšia cesta nás vedie do jeho stredu, ktorý je oveľa bližšie než si myslíme.
