Mala som veľa dôvodov prečo nejsť: po siedmich dňoch cestovania v autobuse po Taliansku a Rakúsku som bola právom unavená, otlačené nohy sa hýbali zo zotrvačnosti, teplota sa skôr blížila k nule a nevyzeralo to na krásny jesenný deň. Celú sobotu som mohla stráviť v (relatívne internátnom) pohodlí postele, oddychovať a premýšľať ako prežijem posledný rok na vysokej škole. Ale mala som jeden dôvod prečo ísť - lásku k prírode.
V piatok som sa vrátila skoro presne o deviatej večer - unavená, ale rozhodnutá ísť na Windberg. A tak v sobotu skoro ráno (o piatej ráno je ešte noc!) som vstávala, aby som opäť išla do Rakúska, z ktorého som sa večer predtým vrátila. So strachom, únavou ale láskou k prírode a pocitom, že budem dýchať vzduch rakúskych hôr a počúvať ticho prírody, som nastúpila do autobusu plného neznámych ľudí.
V Altenbergu an der Rax sme vystúpili a začal sa náš výlet. (foto: TK JAMP)
Posledné domy zmizli za našimi chrbtami, okolo nás len príroda - zahalená v hmle, a predsa tak prijímajúca do svojej náruče. Dokonalé ticho, chladný voňavý vzduch, jesenné lístie, hudba vtákov - a ja uprostred toho všetkého, cítiaca sa ako doma.
Chodník akoby viedol priamo do neba.
Kúsok pred planinou Schneealpe sa začalo ukazovať aj slnko.
Z planiny sme mali výhľad na Schneealpenhaus, ale vrchol Windbergu ostal žiaľ v oblakoch.
Z planiny sme zamierili najskôr na Windberg, až potom bolo v pláne usadiť sa v chate Schneealpen haus. Naša výprava sa počas výstupu rozdelila na viacej skupín a niektorí sa vybrali najskôr do chaty. Tak sme sa na vrchole všetci naraz nestretli, ale vrcholová foto nesmie chýbať (foto: Andrej Vida, TK JAMP).
Na vrchole Windbergu sa človek cítil ako v inom svete - okolo nás bola nepreniknuteľná biela stena.
Z Windbergu sme zostúpili do chaty Schneealpenhaus.
Po krátkom oddychu sme sa vybrali hľadať cestu naspäť. Chvíľami neistí, či ideme dobre, sme sa nakoniec úspešne vrátili do Altenbergu. Niektorí s taškami plnými hríbov. Tieto krásne červené sme si ale len odfotili :)
Som rada, že som mala možnosť ísť s turistickým klubom JAMP. Možno sme nemali krásny výhľad, ale aj hmla má svoje čaro - príroda sa vtedy ukáže iným spôsobom. Siluety stromov sa objavovali okolo nás ako duchovia, cesta akoby viedla hore do oblakov. Bola to jednoducho skvele strávená sobota v prírode.
Andrej, ďakujem za tento jedinečný zážitok:)
