„Čo....čo tu robíš?" hlas mi preskočil o niekoľko oktáv vyššie. Nemohla som sa ani pohnúť a až po pár sekundách som si uvedomila, že by som sa mala nadýchnuť.
„Tu nemáš čo robiť!" jačala som na návštevníka v byte. Ten bol však ticho, ani sa nepohol a mňa to vytáčalo do nepríčetnosti. Triasla som sa ako osika, neschopná spraviť čo len jeden krok - malý krôčik späť, aby som vycúvala z otvorených dverí bytu.
„To je.....môj byt! ROZUMIEŠ?! MÔJ! Bývam tu JA....a nie TY!" ťažko dýchajúc som vypľúvala ukričané slová na nechceného prišelca. Nevedela som čo robiť. Nemohla som sa pohnúť dopredu a priblížiť sa k nemu. Nemohla som cúvnuť a ujsť. A on len na mňa nemo hľadel. Akoby sa mi vysmieval: „Už to nie je tvoje kráľovstvo, teraz tu budem vládnuť ja!"
Hľadeli sme na seba niekoľko minút. Obidvaja strnulí, okolo nás ticho neskorého večera.
Zdalo sa to ako hodiny, keď sa pohol.
„NEHÝB SA!!!" zajačala som a v lese 200 km od nás vzlietol kŕdeľ vtákov. „Ne...hýb sa....lebo ťa...ZABIJEM!" pri jeho nepatrnom pohybe som cukla celým telom a pravá ruka mi padla na stojan s dáždnikmi. Jeden som zovrela, nespúšťajúc oči z votrelca v mojom súkromí.
„Patrí to tu MNE! Môžem ťa zabiť! Rozumieš? Keď sa pohneš...zabijem ťa....nehýb sa!!! NIE, PRESTAŇ! NEHÝÝÝB SAAA!!!"
Nereagoval na moje vyhrážky a ďalej sa posúval mojim smerom. Veľký, chlpatý, s ôsmimi nohami, po dlážke cupkal ku mne.
„AAAA!!! POMÓÓÓC, PAVÚÚÚK!!!"
