„Bojíš sa veľmi?" opýtal sa ma Dávid.
S pohľadom upretým na stenu som pokrčila plecami: „Ja neviem."
„Je z toho v šoku. Divíš sa? Keby si ty už niekoľko dní dopredu na to takto čakal, tiež by si bol mimo! A ešte k tomu v jej veku......to nie je normálne. Ty choď radšej preč, tu ťa nepotrebujeme," oborila sa na Dávida Natália, a otočila sa ku mne. „Vieš čo sa stalo včera? Tomu nebudeš veriť..."
Dávid sa na ňu len zamračil, otočil sa, a odišiel. Naty sa za ním ani nepozrela, stále mi niečo horlivo rozprávala. Ja som však nemohla počúvať. Aj keby som sa prinútila, hnusilo sa mi to. Ako môže byť taká pokojná, keď ja som s nervami v koncoch? Pobúrilo ma to, ale zovrela som len pery a bola ticho. Snažila som sa dostať z hlavy všetko preč a na nič nemyslieť. O chvíľu ma však vyrušil Dávid.
„Ľudia! Mám dobré správy," povedal, a nervózne prešľapoval na mieste. „A možno to sú zlé správy," pozrel neisto na mňa, a na Natáliu hodil kradmý pohľad.
Keď tá videla, že ďalej sedím ticho s pohľadom upretým pred seba, opýtala sa Dávida ona.
„ A aké sú to teda správy? No rýchlo hovor, a my ti povieme, či sú dobré alebo zlé!"
„Dobre, dobre! Už hovorím.....termín sa posunul. Budeš..."
„Kedy mám teda popravu?!" S hrôzou som vyskočila na nohy. Dávid sa pred mojim krikom stiahol dozadu.
„Až...až o päť hodín."
„Och srdiečko, to je dobré! Máš ešte čas, pôjdeme...."
„Nie!" skríkla som znovu. „Ty to nechápeš! Už to chcem mať za sebou. Konečne prešli tie nekonečné dni plné zúfalstva a čakania - a teraz toto!"
„Sára, miláčik, poď. Pôjdeme na obed," povedala Natália a rukou naznačila Dávidovi, nech ma spolu potisnú preč. Vzdala som sa a nechala sa odviesť do jedálne. Miestnosť bola skoro prázdna, až na pár cudzích ľudí. Ťahali ma ku stolu uprostred, ja som však zamierila k stene, kde nesvietila ani jedna lampa. Sadla som si, a ticho som hľadela na ostatných. Boli to šťastní ľudia, nič ich netrápilo. Ja som k nim nepatrila, bola som mimo ľudí, čakala som na smrť.
„Ale no tak, niečo zjesť musíš," dohovárala mi Natália, keď predo mňa postavila tanier.
„ Nechaj ju, daj jej už konečne pokoj. Nevidíš, že je na tom ešte horšie? A ty ju len obťažuješ svojimi táraninami a hlúpymi radami!" okríkol ju Dávid a obrátil sa ku mne. „Chceš ostať tu, alebo počkáme tam?"
„Mne je to jedno," pokrčila som plecami, ale potom som si to rozmyslela. „Poďme už tam. Koľko ešte?"
„Dve hodiny," pozrela Natália na nástenné hodiny, a na Dávida ani nepozrela. „No tak poďme. Môžeš si ešte prečítať knihu, hm."
Pozrela som na ňu so zdvihnutým obočím, jasne naznačujúc, že ten nápad pokladám za najhorší, aký dnes povedala.
Ticho sme sa postavili, a odišli na moje popravisko. Nemohla som sedieť na mieste. Bola to ďalšia fáza - po pasivite prišla na rad nervozita. Chodila som hore-dolu po miestnosti. Od jednej steny k druhej. Od šťastia po nešťastie. Od života ku smrti.
V tom sa prudko otvorili dvere. Práve som bola na druhom konci miestnosti, chrbtom k dverám, a chcela som sa otočiť na opätku a kráčať späť. Pri zvuku otváraných dverí som sa zakolísala. Musela sa oprieť o stôl pri stene, aby som nespadla. Dávid ku mne priskočil. Ja som ho však odstrčila: „Nechaj ma tak!"
Zúrivo som si začala hrýzť pery, a nechty si vrážala do dlane.
„Dávid, Natália, odíďte prosím!" môj hlavný popravca im podržal otvorené dvere. Obaja na mňa ešte súcitne pozreli, a boli by ma aj objali, ale keď videli moju zúrivú a zároveň nervóznu tvár, rozmysleli si to a vyšli von.
„Som s tebou..." počula som ešte zašepkať Dávida, a dvere sa zabuchli.
„Tak čo, pripravená, Sára Meningová?" opýtal sa druhý z troch popravcov.
„A môžem byť vôbec na smrť pripravená?" zašepkala som ticho, ale tretí popravca to začul. Prižmúrenými očami ma chvíľu skúmal, a potom povedal: „Nebude to také zlé, uvidíš. Poď sem."
A vtedy zaznel výstrel.
„Slovenská medzivojnová poézia....."
