Zúfalá som sa prechádzala po izbe. Na monitore počítača mi stále svietil otvorený prázdny dokument. Kurzor na mňa blikal a ja som privolávala zatúlané myšlienky. Len aby ma už niečo napadlo, aby som napísala aspoň glosu či fejtón.
Byť spisovateľkou na voľnej nohe nie je vždy také skvelé ako sa zdalo: ak nič nenapíšem, nedostanem honorár - nebudú peniaze. Porcelánové prasiatko je len z keramiky - ušetrených peňazí tam je len toľko, koľko som tam dala, večne sa z toho žiť nedá. Moje financie sa rýchlo míňajú a jesť musia aj spisovatelia.
Hrdosť mi bránila isť k neobmedzenému zdroju peňazí - rodičom.
„A čo keď nič nenapíšeš? Z čoho budeš žiť??" pýtali sa ma, keď som im oznámila moje rozhodnutie stať sa spisovateľkou.
„Ako nenapíšem? Vždy sa dá o niečom písať. Vo svete sa toho toľko deje! Život je tak pestrý, mnoho prekrásnych krajín o ktorých sa dá písať. A fantázia je jeden veľký oceán dobrých nápadov...toľko toho čo by sa ešte len mohlo v živote stať..."
Rodičia len krútili hlavou nad mojím zasnívaným pohľadom. Predpovedali mi, že po pár mesiacoch sa vrátim ako márnotratný syn k otcovi a budem ich prosiť, nech mi nájdu prácu.
Ach, kiežby som nebola vtedy taká naivná! Plávala som medzi oblakmi spolu s orlami. Vznášala som sa po austrálskej pustatine, sledovala Aborigénov. V južnej Amerike som lozila po stromoch s opicami, bojovala proti výrubu tropického dažďového lesa a lovu veľrýb na Islande. Pomáhala som chudobným ľuďom v Afrike. V Nórsku som sa hrala s ľadovými medveďmi a zachraňovala tučniaky. Popritom som videla svoju tvár na obálkach kníh. Chcela som písať o svete. O takom, aký naozaj je.
Ale ako vždy na tomto svete - rodičia mali pravdu. A ako vždy - dieťa to nechcelo pripustiť. Nechcela som sa k nim doplaziť a prosiť o pomoc. Problémy lietajúce okolo mojej hlavy si musím vyriešiť sama.
S pocitom odhodlania, že zajtra si sadnem a napíšem aspoň jednu stranu, som si ľahla spať. Pred očami sa mi už začali odohrávať pestrofarebné obrazy snov, keď ma napadla myšlienka. Áno, napadla ma. Ako keď vás v lese napadne medveď. Ako keď vás napadne v tmavej uličke zlodej, schmatne vás zozadu, nôž vám dá pod krk a nepustí, kým mu nedáte čo chce.
Mňa napadla len malá myšlienka.
Ale držala ako tucet zlodejov.
Spočiatku som ju ignorovala, chcela som spať.
Ale skúsili ste už ignorovať myšlienku, ktorá vám do uší neustále húka, že má dôležitú správu? Že nie je len obyčajná, tuctová myšlienka. Že je jedna z mála, ktoré sa nachádzajú na Zemi. Že si ju musím vypočuť. Teraz hneď!
Bránila som sa jej.
Len čo som však zavrela oči, rozprestrela mi pod viečkami svoje farebne načrtnuté plány. S obrázkami, aj malými vlajočkami čo sa kde má urobiť. V hlave mi znela ako pokazený gramofón - neustále opakovala to isté. Nechcela prestať.
Keď som oči otvorila, objavovali sa mi pred nimi obrazy plánov. Dokonca bola taká drzá, že nachvíľu stíchla a pozrela na mňa škaredým pohľadom. Potom však spustila odznova.
Vzdychla som si a pretierajúc oči si sadla na posteľ.
„Dobre, dobre. Sadnem si za počítač a ty môžeš diktovať. Len už, prosím ťa, buď ticho!"
Myšlienka urazene zvinula plány spred mojich očí. S tichým hundraním, ktoré by počuli aj v susednom štáte si sadla do kúta. Aspoň znížila na intenzite...
Zapla som počítač. Stále tam na mňa čakal prázdny dokument. Opäť som si vzdychla.
„No, tak začni. Ale pomaly, je pol štvrtej ráno," požiadala som myšlienku, nech mi diktuje poznámky.
Trvalo to len pár minút. Potom som sedela s otvorenými očami aj ústami za počítačom a čítala, čo to vlastne odo mňa tá drzá myšlienka chce.
„Prepáč, drahá myšlienka, ale toto nepôjde," krútila som hlavou. „Ani spisovateľ v núdzi...teda eh asi len ja v núdzi...prosto sa nezapredám. Nebudem kŕmiť ľudí klamstvami. Nie som novinárka, ale spisovateľka. A nie pre deti. Píšem o svete. O skutočnom svete. Píšem pravdu. I keď súrne potrebujem peniaze, toto by som nikdy nepredložila vydavateľovi. Vysmial by ma! Kto by uveril tomu, že po svete sa potulujú inteligentné myšlienky, ktoré vedia rozprávať. To je smiešne! A ktoré chcú zrazu komunikovať s ľuďmi, a povedať nám, že...čo to vlastne? Tajomstvo vesmíru? Že všetci budú šťastní? A že už nikto sa nebude cítiť sám? Pche, to je ešte smiešnejšie! S takými nápadmi už za mnou nechoď."
To sa stalo pred dvadsiatimi minútami. Teraz sedím za počítačom a píšem si do denníka čo sa stalo. Musím myslieť na to, že peniaze nie sú všetko. Ľudia veria slovám z mojich kníh. Píšem o živote. Nebudem ich balamutiť rozprávkou.
A hneď zajtra pôjdem za rodičmi. Že mali pravdu. A že potrebujem peniaze...
Inteligentná myšlienka...čo to je za výmysel? Pekne si zo mňa vystrelila, veď myšlienky sú v ľuďoch, nerozprávajú a nekomunikujú s ľuďmi...a už vôbec nemôžu myslieť...
Zdá sa mi to, alebo sa tu niekto smeje?
To sa mi už sníva. Štyri hodiny ráno...mala by som ísť už spať. A ráno...teda na obed keď vstanem...napíšem poviedku o tom, akí sú ľudia. Ako si robia žarty zo zúfalých ľudí a budia ich uprostred noci.
Ľudia...ale to nebol človek...to bola myšlienka...
