Vedela som, že nepríde. Bolo to len zbožné prianie, aby sa aspoň na chvíľu, krátku chvíľočku ukázal. Len malý kúsok mojej duše tu sedel a netrpezlivo prehľadával tmu čakajúc na neho. Len malý kúsok ho čakal. Zvyšok mojej duše len sedel a nechal sa objímať tmou a samotou.
Zrazu tmu preťali dve svetlá a ticho sa blížili. Zastavilo pri mne auto.
„Ach...ja už neverím....neverím, že prídeš. Nechal si ma tu samú..." vzdychla som smerom k nepreniknuteľnej tme a postavila sa. Na aute sa nehlučne otvorili dvere spolujazdca.
„Ideš?" spýtala sa ma tmavovlasá mužská hlava vytŕčajúca z auta. Pozrela na obrovské hodiny na veži za mnou a zachmúrila sa.
Obzrela som sa smerom od auta. Hrýzla som si pery a ťažkou topánkou udierala do lavičky. Ale okolo mňa sa nič nehýbalo, všade vládlo ticho. Tma predo mnou bola stále rovnako tmavá, on sa nezjavil.
„No tak poď, nie je tu bezpečne," netrpezlivo sa ozval tlmený hlas. Mužská hlava sa stiahla do vnútra auta. Zrazu sa okolie rozžiarilo žltým svetlom. Reflektory auta zasvietili na maximum. Tma sa predo mnou otvorila. Za lavičkou som uvidela ruiny budov, kovové pozostatky možno áut a možno strojov. Nič sa nepohlo. Ani len malá myš neprebehla okolo. Všetci sa schovávali. Všetci sa báli. Odvrátila som sa od tej spúšte, chaosu. Nemohla som pochopiť ako sa to stalo. A prečo sa to stalo...
Za nami sa ozval mohutný gong. Hodiny odbili nový rok nového tisícročia.
„Sára! Čo tu ešte chceš? Ideme!" rozčúlený hlas ma donútil obrátiť sa späť k autu.
„Nič...veď už idem....ja len....ale nič..." smutná a zamyslená som nastúpila. Až keď sme sa pohli, zarazila som sa. „Dávid? Odkiaľ máš auto?"
Ten sa na mňa usmial, nasadil si slnečné okuliare, a bol ticho.
„Dopaže, tvojim očiam to slnko ale musí poriadne prekážať..." snažila som sa z neho smiať - v tme som videla len obrys jeho postavy. Úsmev na mojej tvári bol však mrazivý ako klimatizácia v aute, ktorá už nefungovala.
„Vyzerám v nich dobre, tak sklapni. A auto mám...prosto ho mám. Nerieš to. Hlavne, že sa máme ako dostať preč."
„Preč? A kam preč? Kde je to iné?"
Dávid sa zamračil. Pozrel na hodinky na mojej ruke a pridal plyn. V aute ostalo ticho a ja som sa zahľadela do tmy v spätnom zrkadle.
Obloha nad miestom, kde sme ešte pred chvíľou stáli sa rozžiarila, akoby vítala nový rok.
Veža s hodinami vybuchla, ruiny zahalil oheň, prach a dym.
Auto vyrazilo vpred a nechali sme miesto výbuchu bomby ďaleko za sebou.
Už som sa neobzerala. Nemalo to zmysel. Moje novoročné prianie sa nesplnilo.
On neprišiel.
Mier neprišiel.
