Sama v cudzom meste, bez priateľov a rodiny, a hlavne bez môjho priateľa, mojej lásky. Vždy som dúfala, že môj priateľ, alebo neskôr aj manžel, nebude chodievať na služobné cesty. Nevydržala by som sama v byte, a hlavne niekoľko dní či týždňov bez môjho miláčika. Našťastie Andrej má prácu len u nás v meste, nikam chodiť nemusí.
Ale kto by bol povedal, že na služobnú cestu budem musieť ísť ja? Skoro som začala pred šéfom kričať, keď mi to oznámil. Lepšia by bola aj alternatíva, keby bol Andrej išiel preč a nie ja. Je prispôsobivý, nemal by žiaden problém. Čo si ale počnem sama v cudzom meste ja? Veď sa tam zbláznim! Protesty by však nepomohli, šéfovi som povedala áno, a tak som odcestovala.
Tretí deň služobnej cesty som sedela v mojej izbe v hoteli (nebol veľmi nóbl, ani môj šéf nie je ten dokonalý šéf z amerických filmov a zaplatil mi len jednoduchý malý hotelík) na veľkej manželskej posteli, pred sebou knihy, notebook a telefón v ruke. Po hodinovom telefonáte s mojim miláčikom som dúfala vo vylepšenie nálady. Posťažovala som sa mu na nezmyselnosť celej mojej služobnej cesty. Túto prácu som takisto mohla robiť z domu a cez internet.
„Zlatinko, ber to z tej druhej stránky. Aspoň spoznáš nových ľudí, zažiješ niečo. Spoznáš pamiatky..." môj večne optimistický priateľ to nechcel vidieť z tej mojej strany. A pravdu mal len sčasti.
„Jasné, sa ti povie...spoznáš...zažiješ....Ale ako? Cez deň robím, poobede prídem na hotel najesť sa a oddýchnuť si. A potom čo? Ako mám spoznať nových ľudí? Veď vieš, že ja nie som ako ty. Nezoznamujem sa ľahko. Ja ľudí nechápem. Idem sa tu zblázniť. Macko, nemohol by si si urobiť dovolenku, a prísť na pár dní za mnou?" mraučala som do telefónu.
„Ach, láska, vieš, že by som veľmi rád prišiel. Ale nemôžem. Práve teraz mám toho príšerne veľa, nejako sa to nakopilo. Hnevá ma to, ale nič s tým neurobím," jasne smutným hlasom hovoril Andrej.
„Ale keď tu nemám čo robiť. Ja sa fakt scvoknem! Každý večer čumieť na telku, alebo sedieť pred notebookom..." bola som podráždená. Andrej nebol ani jeden večer doma. Bol vonku s priateľmi, a nebyť tejto hroznej služobnej cesty, zabávala by som sa s nimi.
„Zlatko, ja nemôžem za to, že ty nemáš večer čo robiť...už som ti povedal včera, nájdi si nejakú zábavu, aby si sa trocha zamestnala."
Nebola som nahnevaná na môjho miláčika, že tu nebol so mnou. Bola som nazúrená na môjho šéfa, že sem poslal práve mňa. A taktiež na seba, že som nebola schopná si nájsť nejakú zábavu. Ale bola som už tak rozzúrená, že som sa hnevala aj na Andreja, že ma nevie pochopiť a že mi nevie dať konkrétnu radu AKO na to.
„Fajn! Tak si nájdem!" povedala som a zložila mu - ako malé dieťa.
Zábavu som si našla hneď na druhý deň poobede. Andrej sa mi pokúšal od rána dovolať, keďže som ho večer zrušila a on to nechcel nechať tak. Inokedy to aj ja chcem hneď vyriešiť, ale tentoraz nie. Od večera som mala hŕbu neprijatých hovorov, dva maily, a stále zlú náladu, až pokým mi moja zábava nespadla rovno do náručia. A to doslova.
Zachmúrene som kráčala z práce, celá zablatená, uzimená, a opäť som nadávala na šéfa, že ma poslal do tohoto smradľavého mesta, kde musím pracovať v takomto hnusnom počasí. Nevidiac cez hustý dážď a zlú náladu som vrazila do oproti kráčajúceho chodca a obaja sme sa zviezli do blata na chodníku.
„Dopaže!" zanadávala som si a zostala sedieť na zemi.
„Je vám niečo? Ublížili ste si? Je mi to ľúto, nechcel som do vás vraziť..." Druhý chodec, ako sa ukázalo, bol mladý muž taktiež celý od blata a zrejme tiež nie v najlepšej nálade.
„Ale nie, som v poriadku. Len mám mizerný deň."
„Tak potom sme dvaja," zachmúril sa. „Hm...mohli by ste vstať? Viete, vyzerá to trochu divne, keď tu sedíte v blate," zaškeril sa na mňa a ja som si uvedomila, že to musí byť zrejme ešte študent. Vyzeral asi o päť rokov mladší odo mňa, vysoký, vyšportovaný, a nebyť blata, vyzeral by akoby práve išiel z fotenia do pánskeho katalógu.
„Ale sedí sa tu prekvapivo dobre," zasmiala som sa a prijala jeho pomoc, aby som vstala.
„Môžem vás pozvať na kávu alebo čaj? Keď som už do vás vrazil a fakt ma to mrzí...."
„Skôr mám pocit, že som vrazila ja do vás. Ale keď sa už ponúkate, že ma niekam pozvete, nechám vás v tom, že vy ste zrazili mňa."
„Sára, zlatko! Celý deň si mi nebrala telefón, už som sa bál, že sa ti niečo stalo," zdvihla som konečne telefón môjmu priateľovi.
„Hm, no hej. Prepáč. Ale tak nechcela som s tebou hovoriť. Bola som nahnevaná."
„Ach, láska. Keď tak veľmi chceš, ja teda prídem. Poviem, že som chorý, alebo si niečo vymyslím."
„No určite! Máš veľa roboty, nebudeš nikam chodiť, len pekne zarábaj. A prepáč, ale musím ísť. Ako si chcel, našla som si zábavu."
„To som rád. A akú? Kam ideš?"
„Naozaj nemám čas. Ponáhľam sa, neskôr ti poviem, dobre?"
„Zavolám ti ešte večer, tak okolo jedenástej?"
„Neviem či už budem v hoteli. Zajtra sa porozprávame dobre? Ľúbim ťa, ahoj."
„Aj ja ťa ľúbim..."
Posledných päť dní mojej služobnej cesty som s Andrejom veľmi nevolala. Nemala som čas. Konečne som mala dobrú náladu, zabávala som sa, a zmierila som sa aj s tým zlým počasím a nebola stále podráždená. Andrej chcel aby som sa nejako zamestnala, aby som si našla zábavu, a to som teda spravila.
„Veď to si chcel nie? Aby som nesedela v hoteli a nezožierala sa. Tak čo sa ti nezdá? Nie si rád, že som sa tam nakoniec zabávala?" spýtala som sa ho hneď ako som prišla domov a sadli sme si do čajovne, aby sme sa porozprávali.
„Ale áno, miláčik. Vždy som len rád, keď nie si smutná. Ale nič poriadne si mi nepovedala. Len to, že si niekoho spoznala. Ani poriadne neviem ako sa volá..."
„Karol....teda to je jeden. Do toho som omylom vrazila na ulici...alebo on do mňa...a skončili sme v blate, bolo to úžasné," začala som sa nahlas smiať. „A vďaka nemu som spoznala ešte niekoho. Je úžasný, takého tmavého som ešte nevidela, a keď sa na mňa pozrie tými svojimi očami....ach..." zasnila som sa a Andrej sa zamračil.
„Hm...láska...Sára?"
„Oh....áno? Prepáč, trošičku som sa zamyslela. S Leom som prežila prekrásne dni, zamilovala som si ho," usmiala som sa, ale Andrej na mňa hľadel s chladným výrazom v tvári.
„Nechceš mi niečo povedať? Ja to pochopím....nebol som s tebou....asi som mal byť....Ale ak to trvalo len tých pár dní a už to skončilo..."
„Miláčik, o čom to hovoríš?" prerušila som ho.
„Ty a ten Leo..."
„Macko môj, miláčik. Ľúbim ťa! Jedine a len teba a nikoho iného nechcem! Trdielko moje. Ako si si mohol myslieť, niečo také....nikdy by som ťa nepodviedla," naklonila som sa ponad malý stolík a dala mu pusu na ústa.
„Aj ja ťa ľúbim láska. Ale naozaj som sa začal báť. Ani sme spolu veľmi nevolali, stále si bola preč...s ním..."
Začala som sa smiať. „Ja som ale blbá! To hlavné som ti zabudla povedať. Leo nie je jeho pravé meno. Vieš kto to v skutočnosti je?"
„Kto?" Andrej na mňa zmätene pozeral. Stále nechápal, o čo vlastne išlo.
„Leo je len môj kamarát. A vždy len bude, nič iné by ani nemohol byť. Jeho pravé meno je Ursus arctos, po slovensky medveď hnedý," stále som sa usmievala na nechápajúceho Andreja. „Karol je študent biológie, a tiež ho zaujíma zoológia ako mňa. Privyrába si v ich mestskej zoo, stará sa tam o medvede. Nič lepšie sa mi nemohlo stať, ako zraziť sa s Karolom. Keď zistil, že som biologička a milujem zvieratá, zavolal ma do zoo. Pár dní predtým sa im narodilo medvieďa - Leo. Keby si ho videl, je taký krásny! A...no...veď vieš aká som, pokiaľ ide o chlpatých maznáčikov. Nemohla som sa od neho ani pohnúť. Preto som nemala na teba veľa času. Aj tak by sme spolu len telefonovali, a o to viac by si mi chýbal. A nechcela som ti hneď povedať akú zábavu som si našla...aby si sa nehneval alebo nesmial, že sa nezabávam s ľuďmi ako každý normálny človek. Lebo ja nie som ako ty. Ja sa nezoznamujem s ľuďmi ľahko! Ale so zvieratami....tým rozumiem," usmiala som sa a čakala čo mi na to povie môj miláčik.
Andrej sa tiež usmial a chytil ma za ruku. „Ty moje trdielko. Mne to nevadí. Keď máš radšej zvieratá ako ľudí, tak sa zabávaj s nimi. A bude mi to vadiť, až keď ich budeš mať radšej ako mňa."
„Tak to sa nikdy nestane," usitila som a pobozkala môjho miláčika.
