Písal sa rok 2013, keď som prvý krát vchádzala do Inštitútu estetickej medicíny neznajúc do čoho vlastne idem. Bolo to odporúčanie mojej sestry a keďže som vtedy potrebovala prácu, išla som. Priestory tejto inštitúcie vo mne vyvolávali pocit „čo tu vlastne robím?“, nebola som si istá, či je to naozaj to, čo chcem v živote robiť.
Vošla som neistá do dverí, v ústrety lepšej budúcnosti. Pri pohľade na doktorku som si však chcela všetko rozmyslieť. Prísny pohľad vyjadrujúci istú autoritu vo mne zostal doteraz. Tento pohľad však vystriedal úsmev, keď mi s istotou oznámila, že vyhovujem a rada by ma zamestnala vo svojom tíme. To som však nevedela, čo ma čaká.
Poviete si, že práca na recepcii nemôže byť náročná - občas zdvihnete telefón a spravíte kávičku, prípadne sa pozhovárate s klientkou. Dovoľte, aby som Vás vyviedla z omylu. Neuveríte, ale tento inštitút je viac než žiadaný a denne Vám zavolá niečo okolo 300 klientov s otázkami, na ktoré musíte poznať odpoveď. Prvé týždne som odtiaľto odchádzala s plačom. Nedokázala som sa to všetko naučiť, bola som nervózna a pani doktorka to videla, avšak nepovolila a bola aj naďalej prísna. A ja jej aj za toto ďakujem, pretože to bola pre mňa škola života, kde som sa naučila obrniť voči nepríjemným ľuďom, naučila som sa komunikovať, odolávať stresu. Viem, že aj vďaka jej prísnosti a pravidlám je zo mňa silnejší človek.
Sú veci, na ktoré sa nezabúda. Viem, že v živote je aj ona vďačná za nás – jej baby, ktoré sme sa naučili s ňou pracovať. Vždy nás dokáže prekvapiť či už skvelým večierkom alebo dokonca dovolenkou v zahraničí. A niekedy to s ňou máme aj my ťažké, pretože ako správny šéf dokáže bravúrne nakričať, nemlčí, keď sa jej niečo nepáči, stará sa a nie je ľahostajná. Tento inštitút je jej celoživotná práca a aj keď v živote raz pochybila, nikto jej ho nevezme. Verte, či nie – dokonca života si táto žena bude vyčítať, že niekomu ublížila. Viem to. Poznám ju. Je síce možno prísna šéfka, ale aj napriek tomu férová a so srdcom na správnom mieste.
