Deň pred odletom zo San Francisca nám oznámili, že možno nás vyzdvihnú na letisku neskôr, pretože vo Flagstaffe napadol nový sneh a zavládla kalamita...opäť sa potvrdilo, že všade nesieme zo sebou slovenskú zimu...
Skoro ráno sme opustili San Francisco a po asi hodinovom lete sme pristáli vo Phoenixe. City je to obrovské a na prvý pohľad veľmi jednotvárne a obklopené horami...pár mrakodrapov, veľa iných budov a samá púšť a len púšť a kde tu zazriete ružové kríky a množstvo kaktusov.
Na letisku si nás vyzdvihli s hodinovým meškaním a vydali sme sa smerom na sever do mesta, ktoré leží hore na náhornej planine vo výške okolo 2300 m. n. m. Čím bližšie sme k nemu boli , tým viac snehu sa objavovalo a po troch hodinách cesty sme prišli do takého, podľa mňa typického amerického mesta, Flagstaff.
A prečo typické americké?...Asi preto, lebo som tam videla to, čo som si pred mojou cestou predstavovala. Ľudí, ktorí vyzerajú ako indiáni ( nejakí potomkovia a možno aj priamo Navajovia), ktorí vysedávali v meste na lavičkách v "mrkváčoch", károvanej košeli a v cowboy-skom klobúku na hlave. Stretla som tam ľudí, ktorí presne zapadli do tej mojej predstavy o "everything will be OK" Američanoch. A tiež som spoznala tie typy húževnatých Američanov, ktorí si plnia svoje sny...ak raz milujú wild water rafting, tak sa tým predsa budú aj živiť...aký je v tom problém?
Ďalšia udalosť, ktorá prispela k naplneniu mojej predstavy bol sviatok Sv. Patrika. V ten deň som zistila, že Američania tento sviatok slávia snáď ešte intenzívnejšie ako samotní Íri. Ľudia behali po meste v zelených klobúkoch, vo výkladoch žiarili štvorlístky a mnohí muži si nafarbili brady na krikľavozeleno.
Ale samotné mesto Flagstaff bolo pekné a aj ľudia, ako takí, boli veľmi milí a zhovorčiví. Opäť som si na vlastnej koži vyskúšala, aké to je byť atrakciou a musela som sa predstavovať a vyrozprávať životopis v skratke ešte aj kaderníčke v salóne a milovníkovi punku v jednom malom obchode.
Mesto je známe prestížnou univerzitou ( a stým sa samozrejme spája aj, že vraj, extra hýrivý študentský život). Veľmi dôležité je aj planetárium, v ktorom zistili, že existuje aj deviata planéta Pluto.
A, samozrejme, nesmieme zabudnúť, že tadiaľto vedia aj známa Route 66.
V blízkosti Flagstaffu sa nachádzajú mnohé známe kaňony, ako Grand Canyon
alebo Walnut Canyon, ktorý je známy indiánskymi príbytkami z 12. storočia.
Zatiaľčo v Európe fungovala civilizácia a všetko s tým spojené, v Amerike ľudia žili úplne jednoduchým spôsobom života v mini jaskyniach v útesoch kaňonov, kde boli chránení pred nepriateľom. Tam si dokázali vypestovať aj nejakú obživu..
Ešte jedno zaujímavé miesto sa nachádza v blízkosti Flagstaffu. Je to malé mesto Sedona, ktoré známe červenými skalami. Aj napriek tomu, že je vzdialené len nejakých 40 minút cesty, klíma je totálne iná. Teplota je o 15°C vyššia, po snehu ani stopy...a to všetko iba preto, lebo sa už nenachádza na tej náhornej plošine, ale v oveľa nižšej nadmorskej výške. Zbehne sa dolu strmým kaňonom...
...a ocitáme sa v krajine, kde prevláda červená...
5 dní v Arizone ubehlo veľmi rýchlo, ale to bude asi aj tým, že veľa času som prespala. Nadmorská výška si so mnou robila, čo chcela...bola som bezmocná...ale aj tak som si odtiaľ odniesla veľa...aj keď najväčší zážitok sa dostavil až na letisku opäť vo Phoenixe, tentoraz už smer Los Angeles.
Ja a moja spolucestovateľka sme si vystáli dlhočizné rady ( práve sa začínali jarné prázdniny), odbavili všetky kontroly a po úmornom hľadaní sme našli aj správny gate. Do odletu nám ostávalo ešte dosť času, tak sme hľadali, kde by sme si v hale mohli sadnúť a jediné miesto bolo pri takom zvláštne vyzerajúcom chalanovi. No my sme si ho vôbec nevšímali...veselo sme sa bavili po slovensky a tak. Keď zrazu sa nám ten chalan prihovoril, že kam letíme. Tak sme si mysleli, že sa len nevie zorientovať v letoch a odpovedali sme mu...a v tom momente sa začala asi tá najtrápnejšia konverzácia...ten chalan sa nás začal vypytovať ako to hovoríme a odkiaľ sme a že ako je to možné, že vieme tak dobre po anglicky ( niečo také ako výuka cudzieho jazyka v škole mu nič nehovorilo). Bol si istý, že vtedy po slovensky sme sa rozprávali práve o ňom...bol nekonečne sebavedomý a myslel si, že Kansas City je pupok sveta, a že kvôli nemu, veľkému Nickovi, tam určite prídeme. Ešte aj keď išiel vyhodiť smeti, kráčal ako najväčší...a to mu chýbala už iba trčiaca slama z topánok...bol to des...ľudia sa na nás pozerali a my sme chceli vypadnúť...aj s nám to nakoniec podarilo a boli sme šťastné!!!
A v tomto momente sa potvrdila moja predstava o ďalšom (už menej príjemnom) type Američanov : )
