Prvé miesto, kam sme zamierili bol Golden Gate. Všade boli turisti, hlavne šikmookí. Ale tých je tam veľa aj domácich. Žijú tam už veľmi dlho a tí, ktorých sme tam my stretli, sú už asi 5 generácia pôvodných prisťahovalcov.
Starý známy Golden Gate Bridge...
San Francisco z Pier 39, ktorý je tiež nazývaný San Francisco´s Number One Attraction. Žilo to tam naplno. Ulice plné zábaviek. Bol tam Bushman, ktorý strašil ľudí spoza kríkov, mohli ste sa odfotiť s Tin Manom a hral tam klavírny virtuóz.
Ako sme sa viezli v aute po nekonečných uliciach, raz hore, raz dolu....zastali sme na semaforoch hneď vedľa autobusovej zastávky. Tam stál starší muž, trošku šedivý. V ruke mal palicu a točil s ňou stále dookola, akoby mal priveľa energie. Až točil tak veľmi, že si tou palicou tresol do hlavy. Musela to byť riadna rana. Na chvíľu akoby zamrzol, otriasol sa a pokračoval opäť vo svojej práci. Rozmýšľala som, čo to asi malo znamenať, ale na nič som neprišla...možno si robil miesto okolo seba, aby mohol prvý nastúpiť do MHD.
Zaujímavá štvrť na Ashbury a Hight...mier pre celý svet...
Tu nájdete obchody z najrôznejším tovarom a službami a more hippiesákov. A jedno geniálne kníhkupectvo plné použitých kníh, kde ani samotný predavač poriadne nevie, čo kde je.
Cable Car...
A opäť San Francisco...
Ako som tak sedela v MHD a viezla sa z centra do normálnej štvrte. kde sme bývali, pristúpil čínsky párik...boli takí postarší. Veselo sa rozprávali v ich jazyku. Pre ľudí žijúcich tam to znelo asi normálne, ale pre mňa, slovenku, to bol ako nejaký spev mierne priškteného chudáka. Znelo to strašne a potom akoby prešiel do inej tóniny...nechcela som sa smiať...snažila som sa zadržať to ako som len vládala, ale začali mi tiecť slzy a už sa to nedalo...
A okrem toho, asi o dve sedačky ďalej sedela možno 30-ročná slečna...možno pani a hlasne diskutovala s niekým po telefóne...veľmi nahlas...keby sa rozprávali o niečon normálnom, nevadí. Ale ona rozoberala svoj súkromný život, svojho priateľa a všetky problémy, ktoré jej spôsobuje...očividne jej bolo úplne jedno, či ju niekto počuje alebo nie....veď aká je šanca, že ešte niekedy stretne tých ľudí z autobusu...v San Franciscu minimálna...takmer žiadna.
