Letisko v Dubaji ponuka hodiny túlania sa po obchodoch, kaviarniach, reštauráciach. Dal som prednosť knihe s názvom Girl with the Dragon Tattoo. V slovenčine - Muži, ktorí nenávidia ženy ( :-D ) od Stiega Larssona.
Mal som možnosť okúsiť posledne dni starého letiska v Dohe – v hlavnom meste štátu Katar. V tejto dobe máju v prevádzke už nove špeciálne modernizované letisko. Museli sme prejsť pasovou kontrolou ktorú vykonávali miestny Katárčania v tradičnom oblečení. Každého pri vstupe fotili. Stal som v rade kde predo mnou a za mnou mi mohlo už v prvý moment byt ukázané aký je tu zrejme pomer svetového obsadenia. Mal som pred sebou tak dvesto Filipínčanov a Indov a par za sebou. Za par minút to iste za mnou ... Kde tu vytŕčala hlava Európana alebo Američana. Pánkovia ktorý nám kontrolovali vstupne papiere nám ukázali kto je tu doma, robili asi najpomalšie ako sa len dalo, každých pät minút sa poprechádzali, spolu pobavili. Mal som pocit že Filipínčania a Indovia nevedia stat v rade. Tlačili sa na mňa spotený, a osobná zóna im nič nehovorila. Indovi za mnou som naznačil že mi nieje prijemne keď skoro objíma. Držal odvtedy odstup. Čo sa vlastne stane keď zamiešate únavu, akúsi arogančne pomalú prácu kontroly a tlačiaci sa rad ľudí s tretích krajín ? Ľudia s východných krajín by čakali pokojne aj keby im kázali stat na jednej nohe, Európania a Američania sa rozčuľujú, poburujú, a prejavujú aký sú nespokojný a aké je to neakceptovateľné a kontrola dáva pociťovať ako je jej to ešte viac jedno. Trpezlivosť ...