Jeseň je ale iná. Je ako vyspelá dáma čo si odžila svoje. Dôkladne mlčí ale o to viac sa mi snaží povedať. Občas mi to povie cez sychravú oblohu ktorá je rovnako sivá ako môj deň. Inokedy cez spar z horúceho čaju o polnoci pri knihe. Komunikuje so mnou vlažne no nie chladno. Má ma rada a ja mám rad jeseň. Otvára mi v hlave nové otázky a výzvy. Najväčšia z nich je ako prežiť dlhé tmavé večery zimy, ktorá už je za dverami a na nič sa ma pýtať nebude. A niečo zase naopak uzatvára.
Jeseň je obdobím zhodnocovania a premýšľania. Na jeseň sa pýtam viac v minulom čase ako v prítomnom a keď sa vonku ochladzuje čoraz rýchlejšie tak riešim aj čo bude a čo by som chcel. Za ten čas čo bezcieľne premýšľam nad zmyslom života, babky v okolí majú ten svoj už dávno zakonzervovaný v sklenených pohároch s rôznym sladkým ovocím z obratých záhrad.
Smiech a šantenie ľudských mláďat sa zase zakonzervuje do školských tried. V každej je zákonite jeden vrčiaci panelový luster, ktorý musí nervná pani učiteľka vypnúť v labyrinte mnohých vypínačov. Dozvuky letnej radosti sa premenia na rátanie minút do prestávky a sledovania sivých oblakov cez zahmlené okno na ktoré nakreslia tí najväčší rebeli nejedno srdiečko.
Opäť prichádza obdobie kedy sa nehanbím vypýtať si v kaviarni horúci čaj alebo čokoládu a v záštite zimnej hibernácie a zhromažďovania tukových zásob si naberiem o koláčik viac. Prechádzajúc sa jesenným mestom si uvedomujem, že leto je už kompletne za nami. Po otravných komároch ostala iba ozvena v ušiach prehluchnutých z letných festivalov. Otrávení čašníci v centre sťahujú pozostatky letných terás do tmavých kumbálov zafajčených reštaurácií a dedkovia na záhradách vláčia svoje milované haraburdy pod striešky na zazimovanie.
Mĺkvo sledujem tento majestátny cirkus za pomaly sa zaťahujúcou oponou jesenných farieb. Jeseň je grand finále každého ročného predstavenia. Jeseň je alegória na život. Zelené listy sa pomaly menia na hnedé a spomienky na aktívne leto miznú pod tmavou clonou čoraz rýchlejšie sa dovaleného večeru. Dáva nám najavo prirodzený chod vecí, opäť je tu o chvíľu zima, opäť Vianoce a koniec roka ktorý musel ako inak prísť rýchlejšie ako ten predošlí a pomalšie ako budúci.
Bude sa meniť a každá bude v niečom úplne iná no pre mňa nikdy neprestane voniať po daždi a nových zošitoch do školy. Vždy ju budem počuť cez melancholické piesne, ktoré boli tajne napísané práve pre toto obdobie. Vždy si vybavím ranné kakao pred školou a prázdne ulice upršaného jesenného mesta. Už aj mobil vyzváňa, jedna kávička sem, jeden filmový festival tam. Jeseň nás už pohltila a ja sa z toho nesmierne teším. Obmotám si okolo krku ľahký šál, našuchnem kožené čižmy a vydám sa do jesenného dňa ako vták letiaci za teplom Afriky. Nastavím tvár jemnému popŕchaniu a občas naschvál šliapnem do mláky. Ale len do tých priezračných, bez mastných olejových dúh. Pretože len tie čisté patria k jeseni takej, akú mám naozaj rád. K mojej najmilšej.
