Príbehy ľudí, ktorí nikdy neboli v žiare reflektorov - len v ostrej žiare lampy počas vypočúvania. Príbehy ľudí, ktorí nikdy neboli stredobodom pozornosti - okrem pozornosti vládnucej moci. Príbehy ľudí, ktorí nikdy nevystrelili zo zbrane - a predsa sa ich režim nadovšetko bál. A trestal ich. Počas 40 rokov strašnej atrapy komunizmu v Československu bolo perzekvovaných viac ako 70 000 ľudí. Pri snahe dostať sa na slobodu bolo na hraniciach zastrelených viac ako 700 ľudí. No najmä, počas 40 rokov moderného otroctva, založeného na lži, sile a strachu, trpeli milióny ľudí - trpeli všetci, až na pár výnimiek.
Dnes je 23. výročie dňa, kedy chcela pravda a láska zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Včera večer, po skončení konferencie a provizórnom otvorení múzea zločinov a obetí komunizmu, prichádzame, skupina mladých ľudí, s pánom Františkom Neupauerom, na Košickú ulicu číslo 30. V jednom z vchodov, na druhom poschodí, prežil celý svoj život Silvester Krčméry, ohromný človek a jedna z prvých obetí minulého režimu. Dnes už nevládny, pripútaný na vozík, takmer neschopný rozprávať. Napriek tomu nám zaspieval:
što to rasťjot bez kareňa,
što to planet bez plameňa,
što to grájet, struny nemájet,
što to pláčet, sljozy neznájet..?
Ďalšiu strofu už nevládal...
Človek, ktorý keď bol v Ríme, na pápežovo výslovné prianie s ním musel raňajkovať. Človek, za ktorým posielal pápež ľudí, keď nevedel dostatočne svojimi slovami vyjadriť zlo, ktoré sa v totalitných režimoch skrýva. Človek, ktorý v roku 2010 spolu s Vladimírom Juklom dostal cenu prezidenta - Poľskej republiky. Čítate správne, Poľskej.
Dnes je 23. výročie dňa, kedy mala pravda a láska zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. My - študenti, hŕstka bývalých politických väzňov, skauti, zbor ministerstva vnútra, čestná stráž ministerstva obrany, veľvyslanci Česka, Rakúska a Veľkej Británie, starostka mestskej časti Devín, zástupca bratislavského župana, zástupca ministra obrany, nejaký člen vedenia armády, europoslanec Peter šťastný, don Anton Srholec, predseda Konfederácie politických väzňov. Ostatní verejní činitelia na 17. November, ako vždy, zabudli. Znie Slovenská hymna, kladú sa vence, odhaľujú sa pamätníky, zaznieva svedectvo, odznievajú príhovory. Svoj plač už neskrývam, nejde to. Po líci mi stekajú slzy, jedna za druhou. Plačem, lebo túto krajinu milujem. Plačem, lebo mi je ľúto ľudí, ktorý sa nemali tak dobre, ako teraz ja. Plačem, lebo sloboda, za ktorú títo ľudia 40 rokov bojovali a modlili sa za ňu, tá krehká sloboda, ktorá stála toľko úsilia, je dnes nedocenená. Sloboda sa stala bežnou, morálka trápnou a Boh nepotrebným.
Dnes je 23. výročie dňa, kedy mala pravda a láska zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Premiér zabudol na November, prezident zabudol na November, väčšina politikov zabudla na November. No nielen oni - na November, na to, čo mal symbolizovať, ste zabudli takmer všetci VY, KTORÍ STE MALI JEHO HODNOTY HÁJIŤ! Nechali ste sa uniesť ľahkosťou bytia a neboli ste pripravený uniesť zodpovednosť - ktorá so slobodou nevyhnutne prichádza. Preto je dnes Slovensko tam, kde je.
Dnes je 23. výročie dňa, kedy mala pravda a láska zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Rozpamätajme sa, čo je to Pravda, čo je to Láska, a nedovoľme, aby tento boj prehrali. My, čo sme nezabudli, nesmieme sa vzdať! Nesmieme utiecť a naďalej si zatvárať oči. Treba začať pomaly - od seba, od svojej rodiny, od svojho okolia. Lebo jeden človek dokáže zmeniť svet, ale nedokáže to urobiť sám. Či máme vôbec šancu? Máme. Lebo, ako povedal Silvester Krčméry, oni majú zákon, no my, my máme Pravdu.
