Keby sa tu tak nekradlo, už sme tu mohli mať Švajčiarsko!
"Ale tu sa tak strašne kradne, ale tak strašne, že je to do neba volajúce. To je hrôza."
Tak som sa do toho Švajčiarska vybral. A oni sa asi fakt majú dobre. Opravené cesty (inak, okolo ciest NIKDE ANI JEDEN BILLBOARD), pekné fasády, na chodníkoch čisto, aj ľudia sú tu akýsi milší, či sa mi to len zdá?
Hútal som, v čom je pes zakopaný. Nevedel som na to prísť počas celej krajinou a hovoril som si: Tí majú šťastie na dobrých politikov. Nekradnú, namiesto toho stavajú nové cesty (a rozmýšľal som, či na tie fantastické muškáty v každom okne nemajú voľajaké štátne dotácie).
Napokon mi to, len tak, ako to už býva - celkom nenápadne - skočilo do hlavy. Pri tých nekonečných cestách po diaľnici som si totiž všimol zaujímavú vec - nikto neporušoval rýchlosť!
Banalita, poviete si. Aj ja som si povedal.
Avšak, niečo na tom bude. Lebo kde nie sú poctiví ľudia, budú ťažko poctiví politici. Alebo keď budú, (zdravím, pani expremiérka) tak ich väčšina veľmi rýchlo odsunie na druhú koľaj.
Ťažko môžeme od politikov chcieť, aby dodržiavali rýchlosť, keď ju sami prekračujeme. Denno-denne.
Že ich obhajujem? Nie, neobhajujem, no karhám aj nás všetkých. Vďaka tomu, aký sme (akých nás vychovali?) sa rútime tmou po nebezpečnej ceste, plnej prudkých zákrut a čoraz viac ignorujeme tachometer.
Môžeme to však zmeniť. Môžeme začať dodržiavať rýchlosť.
Daniel Lipšic má svoj Sen pre Slovensko. Aj ja mám ten svoj. Možno naivný, možno hlúpy, ale mám. Že moje deti budú vyrastať v slušnom prostredí. Snažte sa, aby tak vyrastali aj tie vaše.
