Provokujúce slová. Nie sú moje. Povedal to Pascual Chávez, hlavný šéf saleziánskej rodiny na celom svete.
Neviem, či to bolo aj kedysi tak. Ale dnes je to iste tak viac ako kedysi.
A preto sa mi srdce zachveje, keď ma tínedžerky zavolajú na korčuľovanie. Alebo, aby som s nimi počkala na take away pizzu a čas si skrátime prechádzkou po blízkom supermarkete.
A vôbec sa nehanbia, že sa pretŕčajú s batmanom. Ufoncom v sivom habite. Mníškou!
A nechcú sa ma zbaviť, ani keď stretnú partiu chalanov, ktorí sa k nám pripoja. A ani mladíkom to neprekáža. S chuťou sa so mnou zoznamujú.
A preto sa mi srdce zachveje, keď naše dobrovoľníčky – animátorky zaujíma, či sa mi páči, že plyšáka – maskota svojej skupiny majú na facebooku a ich to úžasne spája. Pre svoju strelenú kachnu tam kreujuú neskutočné stories.
A stoja o to počuť: „Baby, to je tak skvelý nápad! Že využívate moderné technológie v práci s mládežou!“
A vrcholne sa mi srdce zachveje, keď ma 18-ročná dievčina v prúde reči osloví „mami“. Neupozorňujem ju na to nikdy.
Kvôli nej – aby sa necítila predo mnou trápne.
A tiež kvôli sebe – aby som nenarušila posvätnosť tohto okamihu.
Chveje sa mi srdce – keď som „vybraná“. Zmocní sa ma bázeň a hovorím si:
– Dievča, teraz pozor! Hlavne žiadne moralizovanie! Predovšetkým buď autentická. Keď to máš v sebe – čo ich má osloviť – nech to vypláva. A nech to vstúpi do ich života. Ak nie – tak si prázdna...
Pre nich sklamanie.
A výzva pre teba!
Rob niečo so sebou – ak chceš naozaj mať titul vychovávateľka.
Andrea Miklovičová FMA
Autorka je rehoľná sestra – saleziánka
