A okrem toho všeliek našich čias - pustenie žilou -, ktoré ho ešte viac oslabilo. Navždy mi zostali v pamäti slová: „Poď, Janko, už nemáš otecka." Na posteli nehybne ležal môj otec a ja som nechcel ísť preč.
Mama, mladá vdova s tromi synmi a svokrou v domácnosti, sa už nevydala. Nepýtal som sa jej, prečo sa tak rozhodla. Vysúkala si rukávy, viedla gazdovstvo, chodila na trh. Keď si s niečím nevedela dať rady, vždy boli naporúdzi susedia, ktorí radi pomohli.
Fungujúce gazdovstvo ale ešte neznamenalo, že mi nechýbal otec. Starší nevlastný brat Anton sa ho snažil nahradiť, ale počas dospievania mal problém sám so sebou. Bol na mňa veľmi prísny, vyžadoval plné nasadenie, najmä pri práci na poli. Naša mama musela viackrát hasiť prudké povahy svojich synov.
Ako som dospieval, stretol som viacerých mužov, ktorí mi aspoň na chvíľu postavu otca nahradili. Pán Moglia, u ktorého som dva roky pomáhal na gazdovstve, starý kaplán Calosso, ktorý ma mal rád ako vlastného syna.
Počas štúdií som bol na priváte u Giovanniho Roberta a neskôr u Giovanni Piantu v Chieri. Prvý bol vyhľadávaný krajčír, pán Pianta vlastnil malú kaviarničku. Obidvaja mi umožnili privyrábať si. Pomáhal som v dielni alebo za barovým pultom. Rýchlo som sa učil a čoskoro sa mi dostalo takej dôvery, že obaja ma prehovárali, aby som nechal školu a pracoval pre nich.
Vedome alebo podvedome som si otcovu rolu vyskladal. Vzor a oporu som našiel u viacerých horlivých kňazov alebo poctivých remeselníkov. Niekto sa postaral. Bohu vďaka!
don Maroš Peciar
Autor je salezián-kňaz.
