Včera ráno som si počas letu a čítania mojej aktuálne obľúbenej knihy vypočula rozhovor muža a ženy. Obaja boli veľmi krásni a nedalo mi nenapísať vám o nich. Občas vám život otvorí oči vo chvíli, ktorá nemusí byť ničím zvláštna a ani výnimočná.
"Aj tak som rada, že ťa mám." Slová, ktoré ma po ich krátkej, dosť výraznej hádke a výmene názorov milo prekvapili. Prišli od nej a on po chvíli povedal: "Tie naše nezmyselné hádky sú nič, keď si porovnám to, ako nám je iné dni zas dobre a hlavne chcem s tebou byť a to nič nezmení." Zasmiala sa, chytila ho za tvár a láska s ktorou sa na neho pozerala sa nedala predstierať. Nepovedali si ľúbim ťa, ale ani nemuseli. On sa rozhodol a ona tiež, hoci mali a vždy budú mať veľa možností a pokušení.
Nebol to žiadny extra romantický predslov ani žiadne dojímavé vyznanie a mňa to aj tak dostalo, lebo mi to zas raz pripomenulo, že láska je jednoduchá. Najskôr sa objaví a to, čo s ňou vo vzťahu, či v manželstve spravíme je už len na nás.
Preto už nikdy nehovor, že láska zmizla, skončila, už to tam nie je, už to neklape, či iné nezmysly. Ona tam je a je presne taká, ako sa o ňu staráme, ako ju dávame najavo a odzrkadľuje našu snahu. Je to ako s našimi snami. Môžeme ich mať veľké, ale ak pre ne nič nerobíme, zostanú len snami.
Mali by sme prestať s výhovorkami, lenivosťou a nezmyselným očakávaním. Akceptujme človeka takého, aký je a zapamätajme si, že o láske sa nehovorí, láska sa žije každý deň. Znova a znova.
A hlavne pre mňa osobne sú rozhodní a zodpovední muži najviac.
