Zbadala som ho na medzi zástavke života. Nebol sklamaný, skôr vyhorený, akoby čakal celý čas na nedochvíľneho Godota. Omylom sme na seba narazili. Stačil pohľad, pozdrav, a úsmev, ktorý spustil tok rečí, a slov. Také tie typické báchorky sa po chvíli preplazili ku podstate veci. Hovorí, že nerozumie ženám, neverí v lásku, a že všetko mu je momentálne ukradnuté. Na ničom už viac nezáleží. Nemala som v ten deň chuť presviedčať ho. Každý sme iný, všetci máme svoje pravdy, reči ostatných sú pre nás občas len suché polopravdy. Nechala som ho nech sa nadýchne, povie čo len chce, vyleje si dušu, a kladie otázky. Rada počúvam ľudí, fascinujú ma ich životné medziľudské prechádzky. Rozdiely nás tak dokonale spájajú.
Ibaže by sme si občas ubližovali...
Nedostatkom tej ťažkopádnej lásky. Nemám na mysli srdiečka, presladené drísty, ani siahodlhé romantické listy. Myslela som ten pocit, ktorý nestojí nič, a dá tak veľa. Lásku k sebe. Tváril sa, že to mu problém nerobí. Pýtam sa ho ako sa teda tá jeho prejavuje. Nevedel, zrazu ho vytočila vlastná odpoveď. Mal pocit, že miluje, ale nevedel ako. Ju miloval. Bola to žena snov, vraj. „Ako si mohol milovať človeka, ak si sa najskôr nezamiloval do seba?" Mlčal, ako starý pútnik po namáhavej ceste za šťastím.
Ten pocit prázdnoty sa občas prívetivo pošťastí. „Nič si z toho nerob." On, ani ty. Začni teraz. Miluj seba, nakaz ľudí nenormálne normálnou láskou. Tou, ktorá už neletí. Ale predsa okolo nás ako víchor občas ešte aj dnes preletí. Keď ťa zbadám, ty zas ju, ona jeho, my seba, vy...oni.
Neukázala sa. Myslela, že ošúchané kolená sa do dobrej spoločnosti nenosia. Vzala som ihlu a niť. Pomaly som jej tie diery obšila.
Či žiari šťastím?
Neviem.
Ale už nemá chuť kričať lásky mejdej.
