Jediné čo od teba vyžadujem je vložiť sa naplno, a neobzerať sa späť, ani okolo.
„Raz, dva, tri...ideeem.“ Už som vyrazila. Vidím ťa za druhým stromom oproti. Že ako to viem? Pred hrou som si o tebe toho trocha naštudovala. Viem kedy vstávaš, čo raňajkuješ, kde pracuješ, a kam chodíš zapíjať samotu. Viem čo čítaš, viem čo si vyštudoval, tuším kto sa ti páči, a komu si dnes fotky olajkoval. Viem kto sú tvoji priatelia, viem kde bývaš, a viem čo si za zviera. Vyklepal si sa bez toho aby si sa vôbec od toho starého stromu pohol.
Nemala som zavreté oči, veď na čo aj? Hoci si oblečený od hlavy po päty mne sa vidíš nahý. Poviem ti krátky príbeh. O nej a o ňom. Paulína a Juraj. Poznali sa od škôlky, také tie klasické prvé oťukávačky, prvá pusa, a potom to srdcevrúce sťahovanie sa na druhý koniec sveta. Nevideli sa 15 rokov. Jeden deň, rýchla káva v meste. Stretli sa. Náhoda je občas milý blbec. Boli zvedaví ako sa za ten čas veci pomenili, pár slov prehodili, ale nemali čas. Museli letieť za stereotypom práce, ktorá ochotne lapí každého z nás. Rýchlo sa ho spýtala či má facebook. Vymenili si kontakty a išli svojou cestou. Nie ďaleko. Pár krokov do kancelárie. A tam to začalo. Rýchle nalogovanie sa, zisťovanie informácií. Je vo vzťahu, je to komplikované. Minulý rok bol na dovolenke, kúpil si auto tak sa mu asi darí. Čo tieto fotky? To je asi bývalka.......informácie ju naplno pohltili.
Večer jej poslal správu či by s ním zašla na večeru. Odpísala krátko. „Nemalo by to budúcnosť. Viem všetko.“
Povieš si jeden z milióna príbehov, hlúposť. Iróniou je, že tento svet je naša realita. Už nepozeráme na vlastnosti, ale majetky. Nehľadíme človeku do tváre, ale na internetové fotografie. Nepočúvame, ťukáme. Nerozprávame sa, sme zaneprázdnení virtuálnym šťastím. Hráme sa slepú babu, ale nehľadáme, vieme všetko. Dedukujeme, sledujeme, followujeme, rozoberáme, telefonujeme, zdieľame.
Lásku však nikdy dokonale nenazdieľame. Možno jedného dňa keď vypadne elektrický prúd. Budeme milovať, počúvať, snívať, a do očí sa navzájom dívať.
„Raz, dva, tri..........sorry, ale ešte nejdem.“
