Sú to dve osoby, ktoré skrášľujú našu domácnosť. Dva dokonalé úsmevy, po ktorých cítiš tú harmonickú tradičnosť. Ruky, ktoré pohladia po tvári, keď sa ti nedarí, ale aj vtedy keď ti úsmev celú tvár prežiari. Objatie, ktoré hoci nič nestojí, si každý rád z rodiny občas prisvojí.Hovorím o tých dvoch nekonečne láskavých osobách. Babkou , a dedkom sme ich nazvali.
Boli tu oddávna. Vytvorili tvoj svet. Tehla ku tehle, stvorili minulosť. Snažili sa aby nevládla v srdciach našich duší iba strnulosť. Pracovali od svitu do mrku. Zastavili sa až večer. Upracovaní, ubolení, napriek tomu - stále svoji. Lásku nedelili, ale násobili. Stvorili rodičov, teba, a hlavne svojich "novodobých" dedičov.
Čo sme im to na oplátku spravili?
..Kráčajú po ulici v obrovských kabátoch so smútkom v očiach. Zabudli na nich vnuci, vnučky sa vydali. Synovia, a dcéry? Všetci sú príliš zaneprázdnení. A štát? „Porcuje" zvyšky zo stola. Nevládzu chudáci, preto chodia každý večer do kostola. Stvorili budúcnosť, prítomnosť našich mám, a my? Ako hlupáci im za to uštedríme pár nepekných krutých rán. Nevieme doceniť lásku. Nemáme čas. A dôchodky, ktoré im dávame? Nerobte si srandu, veď tá suma by nestačila ani jednému z vás, či nás. Oni sa však ani na chvíľu nesťažujú. Dokonca vďačne hľadia, a popritom všetkom mlčky prežívajú.
Tá pani na pošte práve zvýšila hlas na jednu starkú pri okienku. Chýbali jej 2 centy. „Ste hluchá????" kričí na ňu, a ona chudinka bez slova hľadí..
nie len ona...
...to ako naozaj ich necháme "len tak" odísť z našich životov?
