Všade sa dočítate ako ľudia trpia, umierajú, nemajú čo jesť a to všetko a ešte viac na mieste plnom protikladov.
A moje prvé pocity pred cestou?
Mala som strach a zároveň som sa nevedela dočkať, ako po prvýkrát uvidím všetko na vlastné oči. Už žiadne obrázky, fotky, internetové stránky plné hladujúcich detí, zeme bez vody a bolesti. Všetko sa zrazu zhmotnilo do skutočnosti. Ale do trošku inej....
Na "africkú vlnu" som sa naladila už počas letu z Paríža. Do lietadla nás nastúpilo asi 50iat. Z toho max 10 ludi bielej pleti..ostatní tmaví, alebo aspon "šmrncnutý" rovnakým odtieňom ako ja (niečo podobné ako silnejšie café latte - samozrejme bez peny). Pomaly som si začala uvedomovať, že to asi vážne už nie je len sen....ibaže by sme všetci snívali rovnako a ja som bola schopná spať vo vlastnom sne (lebo to sa mi aj o pár hodín naozaj podarilo)...
Sedela som vedľa muža, ktorý vypadal ako nejaký fracúzsky podnikateľ - rada si vytváram svoje vlastné príbehy a preto sa on pre mňa stal francúzskym delegátom s cieľom navštíviť africký kontinent, stretnúť "tamojšie" dievča s ebenovou pleťou, zobrať si ju za ženu a stráviť zvyšok života s ňou a ich dvoma čokoládovými deťmi....z môjho snenia ma prebudil hlas letušky: "Bonsoir madame...En quoi puis-je vous aider?"....usmiala som sa...a len zdvorilo odvetila: "No thanks." A áno, ja viem, čestne sľubujem, že sa znova začnem učiť francúzštinu...:) Ako som sa neskôr dozvedela, pán pri mne ("franc. delegát") vedel po anglicky, bol jeden z mála v lietadle čo hovorili aj po anglicky, tak sme sa chvílu rozprávali...a potom ani nwm ako..a kedy.. som zaspala... zobudila som sa až na neuveriteľné turbulencie s myšlienkou padáme a ja som ešte nevidela Afriku. Samozrejme, že to nebola pravda, hoci zvyšok cesty som si radšej odsledovala na monitore. Bol to úžasný pocit..vidieť nad čím všetkým letíme. Bola som nadšená. Z nadšenia som sa prebrala keď letuška zahlásila: "Bienvenue in Africa - Kongo."
Neverííím.. vystúpila som a utekala do príletovej haly (netrvalo mi to dlho) lebo bola len pár krokov z lietadla, malá a plná rôznych malých človiečikov za okienkami hovoriacimi nezrozumiteľne rýchlou francúzštinou. Pristúpila som k okienku...keď na mňa ten malý prísny človiečik spustil taký dlhý preslov...že som sa na nič iné nezmohla len na úsmev.. a že teda "Bonjour" a podala mu pas. Obzeral si všetko naozaj dôkladne a znova začal. Chvalabohu ma z tejto nezrozumiteľnej situácie zachránil daddy. A ja som sa konečne po hodinovom čakaní na víza mohla po prvýkrát nadýchnuť vzduchu tejto fenomenálnej krajiny.
Bola som nadšená. Za a znova a stále. Všade samý piesok a medzi ním cesty...cesty a piesok...piesok a cesty. A tak dokola. Dusno, teplo, a úplne iný pocit, ktorý som mala potrebu precítiť až do špiku kosti. Cítila som sa ako doma a predsa to bolo iné...
Jeden deň a už sa na mňa usmialo minimálne 30 ľudí, všade samé Bonjour, ca va? a tie šťastné tváre.
Strávila som tam 2 týždňe, vyskúšala všetky druhy rýb a domácej kuchyne (až na opice a podobné šmaky,kt. neholdujem:), bola v divočine, videla pytóna, miesta kde sa ťaží zlato, "dom krokodílov", šťastné rodiny s tými najkrajšími čokoládovými deťmi, oceán, mestský život...
...a vtedy som si uvedomila jednu vec, ktorú som si dnes opäť po 2 rokoch od návštevy Afriky vylovila v pamäti.
Nie peniaze, majetky, kopy jedla robia ľudí šťastnými - ale to ako žijú svoj vlastný život s tým čo majú, ako sa dokážu navzájom podržať, a hlavne to, ako sa milujú. Áno láska bola to, čo som cítila každý deň pri stretnutí s ľudmi v tejto fascinujúcej krajine. Tak napríklad matky v Afrike nosia svoje dieťa od narodenia celé dni stále pri sebe. Či robia na poli, či idú nakupovať, či idú von s priateľkami...dieťa je súčasť ich života. A tie deti neplačú - sú nadmieru spokojné. Nepotrebujú drahé kočíky, opatrovateľky a hračky od výmyslu sveta. Stačí im stará topánka, kameň, kúsok látky a rodina.
Práve oni si môžu povedať sme najšťastnejší kontinent na svete. Pretože máme "nedotknutú" prírodu, život a hlavne lásku, ktorú si dávame každý deň najavo. Stačí vám stráviť pár dní v Afrike - v tej skutočnej "divokej" a pochopíte, že nie my ich máme ľutovať, ale oni nás.
A áno stálo mi to za všetky tie očkovania, vybavovačky a papierovačky. Jednoducho pre mňa boli a sú toto dni na ktoré nikdy nezabudnem....ďakujem!
