Zvykla ma odmalička fascinovať. Niekedy menej, ale vždy bola tam kde sa niečo dialo. Potom som ju akosi prestala vnímať, a už len z diaľky pozorovala. Bola si to ty. Na kolenách ako malá si podliezla prekážky, zaspávala si s predstavou princa, snívala o kariére učiteľky, modelky, či si si len plnila úlohy školáčky. Dokedy si nezistila, že krása sa dá spraviť na počkanie, nosila si vo vlasoch kvety, a tvár ti zdobil tak maximálne odtlačok pier tvojej mami. Milovala ťa. Milovala si život. Bežal rýchlo, ponúkal prekážky, bez strachu, bez poznania lásky. Ty s ružovými okuliarmi na nose. Až dokým ti motýle jedného dňa v žalúdku neohlásili prvého muža na zozname. Časom lietali, potom stíchli, odišli, a potom opäť prišli. Zmenila si sa. Plakala si vždy viac ako tvoji bratia, ale potichu. Začala si skrývať svoje pocity. Veď máš byť silná. Ty na druhej strane zemegule si bola naučená tomu, že muž je ten, ktorého máš poslúchnuť na prvé slovo. Že správna žena je zahalená od hlavy po päty. Tebe zas vybrali manžela, sklonila si len hlavu a ticho toho starého muža trpela. Ty nemáš právo v spoločnosti mužov na názor. Len seď, a prezentuj svoj dokonalý výzor. Ty nie si dostatočne pekná – preto úspech nečakaj. Ty nemáš školu, ty nezapadáš do protokolu. Je nás veľa. Každá úplne iná, naša, tvoja, či možno nepatríš nikomu, a si len svoja. Trápi ma keď vidím tie smutné oči na druhej strane, keď vidím všetko – len nie teba.
Dokážeme milovať až tak, že zabúdame na seba. Pre krásu trpíme, a radi sa prispôsobíme. 9 mesiacov sa trápime, aby sme priviedli na svet spoločnú lásku v malej verzií. Čakáme na človeka roky, a žijeme v romantickej ilúzií. Podvody odpúšťame, veď to robíme pre rodinu. Každý jeho chybný krok ospravedlníme, veď sme si zvykli. Necháme na seba položiť ruku, a bez slova spomíname na to ako nás kedysi miloval. Poslúchame rozkazy mužov, rôznych prísnych náboženstiev a tradícií, a vždy akosi skončíme o pár schodov nižšie - pod nimi..
Niekedy mám pocit, že hoci sa hráme aké sme silné keď chceme ísť s dobou, a urobiť dojem na mužov – v skutočnosti len zamykáme naše pocity a slová do rúžov. Skrývame sa za veľké prsia, dokonalé telá, polonahé fotky. Bežíme - hoci chceme kráčať, kráčame po zemi – aj keď máme túžbu lietať. Len aby sme zapadli do kategórie: „dokonalá žena“. Je to však naozaj tá, ktorá postaví do popredia všetko čo svet vyžaduje, a za tým všetkým ukryje pred svetom svoju vlastnú podstatu? Chceme sa o pár rokov prechádzať medzí dokonalými - hoci mlčiacimi kópiami moderného sveta? Ukazovať silu, hoci naše srdce ledva vzlieta?
Nie je to o feministickom postavení sveta. Je to o tebe a o mne. O nás. Nepotrebujeme drahé šperky, len lásku k sebe a rešpekt od mužov. Pocit, že na nás záleží. Aj samej tebe. A preto nemaj strach povedať čo cítiš, ukázať pocity, ukázať seba, lebo iba vtedy spoznáš kto naozaj stojí o teba, a kto myslí len na tvoju krásu, a silu svojho ega.
