Tak umelo vytvárame, dokonalo neprirodzené, ale perfektné. Na oko.
Pred pár rokmi by si v čase problémov povedali, že to vyriešia. Dnes však telefón zvoní dva krát častejšie, lieky proti bolesti hlavy sú silnejšie, vytáčame sa na počkanie, predstavy o tom druhom sú neprestajné. Do vzťahu vkročili narýchlo. Ona žena lietajúca v oblakoch, on kráčajúc po zemi v teplákoch. Fotky, dlhé rozhovory, vášeň, a pocit samoty. Dokedy to bolo v rámci občasných stretnutí, sporadických telefonátov, sladkých slov na dobrú noc - všetko išlo ako po masle. Ale po čase si dvaja začnú na seba robiť nároky. Žiarlivosť vystriedala nedôvera, láska kontroluje city druhého, a vlastne už to nie je taká zábava ako na začiatku. Jednoduchosť citov nestačí. Rady priateľov, že v mori je veľa rýb sa akosi dostávajú do podvedomia častejšie. Sociálne siete majú v ponuke milión ďalších adeptov čakajúcich na „románik.“ A už nás to vlastne ani nebaví. Ideme ďalej, ani tu sa nezdržíme, potom trocha pobehneme, predbehneme, podlezieme a usúdime, že ani to nie je pre nás pravé.
„Prečo ťa opustím?“ Položili si túto otázku na začiatku vzťahu. Lebo mám možnosť mať kohokoľvek, lebo si sa zmenil/a, lebo sa už toľko o seba nestaráš, lebo si pribral/a, lebo som čakal, že budeš iný/á, lebo už to nie je ako na začiatku, lebo taká láska o akej snívaš existuje len v rozprávkach, lebo ako kamarátom nám to lepšie klapalo, lebo....a potom odišiel/a.
Dnešný svet nám vytvára podmienky kedy máme pocit, že si zaslúžime viac než nám ponúka niekto po dlhé roky, že skutočná láska zomrela, že je normálne rozvádzať sa a schádzať na počkanie, že tak to robia všetci, že ak si sa raz zamiloval – zamiluješ sa znova..
Už tu nie sú city, zostali len slová. Sociálne siete, sľuby na diaľku, ale ja stále verím v tú svoju „old school“ romantickú rozprávku. Kde nie sú slová ale činy a my sa ľúbime bez príčiny.
Prečo ťa opustím?
..dnes nie.
