Nebolo by to preto, že nechcem prijať všetko jeho teplo v objatí, jednoducho preto lebo predpokladám, že by som ho objímala dlho, viac ako hodinu, možno štyri a možno celý deň. A čítala som, že pitný režim je naozaj dôležitý.
Potom by som pokračovala v ceste a navštívila oblaky, a skákala v tej bielej pene do rána.
Pokračovalo by to prechádzkou medzi hviezdami. Je ich plný vesmír, myslím, že by sme sa mali o čom rozprávať. S každou by som rozobrala jej osobný príbeh. Možno by vedeli aj nejaké pikošky zo života astronautov. A bohvieako to bolo v skutočnosti s Gagarinom... aaa je tiež možné, že Lajka prežila a nejaká hviezda si ju "ochočila" a prijala za vlastnú (verím, že vo vesmíre je možné všetko). Spýtala by som sa na všetky podrobnosti... Najviac by ma však zaujímalo čo si myslia o nás ľuďoch. My dokážeme nehybne ležať a hľadieť na ne, a keď padajú želáme si niečo a ešte viac. A ako sú na tom oni? Určite majú priania, a nepochybne sa čudujú ako dokážeme na nich "zírať" celé hodiny. Chcela by som vedieť či sú spokojné so svojimi menami. Želám si stretnúť Betelgeuse - nádherného červeného obra...a po rozhovore s ňou sa chcem pohnúť ďalej.
Nechať rozpršať dážď, požiadať slnko o tanec a celé poobedie sa šmýkať na dúhe.
Nespravila by som si však ani jednu jedinú fotku, všetko by zostalo ukryté v pocitoch, v úsmeve a v pohľade.
Po tomto nekonečnom dni by som sa však nikdy nevrátila, ani nezavolala. Nie preto lebo som zabudla, jednoducho preto lebo mám stále potrebu odfotiť teplo. Nie pre seba, ale pre ňu.
Tak veľmi si to želala....
