Keby to už nevládala vydržať, jednoducho by sa "štípla", tak jemne nenásilne, pretože nemá rada bolesť, aj keď ju občas miluje... Jednoducho by sa "uštipla", a vedela by, že to bol iba sen, ktorý sa skončil. Žiadne zlomené srdce, ona by tam len ležala, taká malá, zaplátaná, bez citov.
Neusmievala by sa, ale ani neplakala. Jednoducho by bola sama sebou, taká zraniteľná a zároveň nedotknuteľná. V tichu duše by však vedela, že tie sny sú jej skutočnosťou, ktorú si však za žiadnu cenu nechce pripustiť.
Prosila by svojho bábkového anjela, nech sa nad ňou zmiluje, ale vedela, že ju nepočúva. Teda občas áno, nechce byť ku nemu krutá, ale nie tak ako by si sama želala.
Chcela by utekať, zbaliť si veci a ísť do krajiny plnej lásky, kde by zlo na ňu nemalo žiadny dosah. Avšak nemôže, len leží, nehybne a čaká dokedy príde a nevezme ju do rúk. Nevie však kedy ten moment nastane, pri ňom si zvykla, že iné veci sú dôležitejšie ako ona.
"Prečo?" Pýta sa a zároveň ju odpoveď vôbec nezaujíma.
Šialená irónia života.
Hladí a čaká.
Príde?
To ona netuší, ale vieru má, tá jej vždy pomohla.
