Prišiel, vedela to a preto stála vo dverách.
Úsmev na perách, vo vrecku niečo skryté.
Nevedela, chytila ho za ruky a chcela mu ukázať všetko čo zmeškali.
On však ruku odtiahol. Vtedy sa prehnal okolo vánok, nenútený s ľahkosťou jastraba.
Pocítila čudnú bolesť, tam naľavo, ale nechala ho dohovoriť.
Pomaly sa z nej strácalo všetko to čomu verila.
Už to nebol on, namiesto neho stál cudzinec v špinavých topánkach. Bol taký nechutný, tentokrát ju to nechalo chladnou. Smiala sa a vzdychala ako šialená.
Len tak, jednoducho a bezradne.
Tváril sa, že sa nič nestalo, nadvihol obočie, to, ktoré ju vždy odzbrojilo.
Teraz zmenila postoj a vlastne všetko.
Bolo jej ho ľúto, bolo jej ľúto tých naivných srdce drásajúcich chvíľ keď na neho myslela, keď ho čakala.
Vypočula si ho a potom zamkla, na dva krát - človek predsa nikdy nevie.
Ľahla si, ale nespala. Snívala, ale bola hore.
Ten tlak, ten hluk, tá tupá bolesť a potom o 5 minút ticho.
Spasilo ju. Vstala, a opláchla si ruky. Bol to krátky proces.
Teraz tu stojí prázdna a slnko svitá.
Ona je tá istá a predsa iná.
