Prečo keď sa pýtame na názor okolia hovoríme, vieš mojej priateľke, alebo môjmu známemu sa stala taká vec, keď je to vlastne príbeh o nás? Potrebujeme radu, ale radi ako príklad dávame niekoho iného, lebo máme pocit, že svet sa na nás potom pozerá ako na nezaujaté osoby bez problémov, schopné poradiť si v každej situácií. Máme strach čo povie okolie. Ten hlúpy, otravný strach.. Snažíme sa mať veci pod kontrolou. Občas je to fajn, ale kedy vlastne žijeme? Dýchame tak ako chceme, a nie tak ako by sa malo? Spíme koľko je pre nás potrebné, nie toľko čo sme sa dočítali v zdravých príručkách? Hovoríme čo cítime, namiesto toho čo od nás ľudia očakávajú? Kedy?
Asi dnes nie. Ani ona. Do dnešnej noci mala pocit, že na to aby bola šťastná musí urobiť tucet vecí, ktoré akosi životom po ceste nadobudla. Túžila po láske tak sa ju zubami-nechtami snažila zachrániť vždy keď sa pohádali. Lebo chcela byť milovaná. Túžila po priateľstvách, tak často pretrpela nekonečné sťažovania sa kamarátov, a bola v pozícií obľúbenej bútľavej vŕby, túžila po uznaní, tak sa snažila vypadať tak ako od nej svet vyžadoval. Nechcela nikomu ublížiť tak radšej mlčala. Mala pocit, že si veci musí zaslúžiť. Pritom všetky tu boli pre celý svet zadarmo. To len my ľudia sme si začali nárokovať právo vlastniť a riadiť cudzie životy. Dávať rozkazy, a klásť podmienky. Ale v skutočnosti nám nič nepatrí. Všetko sme dostali len tak, a snažíme sa to speňažiť, vlastniť, a upravovať. A pritom zabúdame, že práve vtedy keď necháme veci voľne plynúť prídu do nášho života akosi prirodzene. Pretože ak niečo naháňaš, večne dolaďuješ, podceňuješ, meníš – v skutočnosti meníš celú podstatu prirodzenosti. Vec alebo cit sa stáva tvojou predstavou, nie odrazom toho čím naozaj je.
Preto prestala. Už nenaháňa dokonalosť, nenosí stopercentný úsmev keď to tak necíti, neobjaví sa na zavolanie, nehovorí to čo chcú počuť druhí, neodpisuje na počkanie, a hlavne veci necháva plynúť ich vlastným tempom. Niekedy sa teda načaká riadne dlho, ale nakoniec to stojí za to. :o)
A toto je pre teba... Ak si šťastný s tým kde si, tak tam zostaň, aj keď celý svet bude protestovať, že máš naviac. Ak niekoho miluješ a on ťa opustí, ty mu alebo jej odpusti, a nechaj ho ísť svojou cestou, a hlavne nikoho nevlastni. Techniky ako niekoho získať späť nechaj pre druhých. Pravá láska (nie, nie je len v rozprávkach) tá si ťa nájde, a spraví čokoľvek aby ťa nestratila. Taká láska nemá potrebu dať si pauzu od milovanej osoby. Preto ak nemáš náladu na niečo, tak to jednoducho nerob (samozrejme ak v tom nie je len tvoja vlastná lenivosť ;) . Ak si iný ako oni, tak buď, nesnaž sa ľuďom za každú cenu zapáčiť. Práve ten tvoj krivý nos, či oči ďaleko od seba ťa robia tebou. A ak chceš aby ťa ľudia rešpektovali a milovali začni od seba. Nepodceňuj, nepreceňuj,miluj,zlepšuj, a pritom stále buď tou istou osobou, ktorá sa kedysi v mini verzií objavila na tomto úžasne nevyspytateľnom svete.
Hlavný hrdina môjho príbehu si ty, a ja. Len kráčaj, a miluj.
