Na druhý deň v škole podobná otázka, ale z úst učiteľa slovenčiny: "Deti čím chcete byť?" Vtedy sa miestnosť zaplnila výkrikmi: "Doktor, ošetrovateľka, právnik, letuška, tanečnica, námorník - presne ten istý, ktorého som videl vo filme..."
Sledovala som ich cez malú kľúčovú dierku.
Boli takí malí, ale napriek svojej "maličkosti" boli plný "veľkosti". Snov, túžob, ideálov. Odkiaľ to všetko zobrali? Kedy a kto ich presvedčil o tom, že snívať sa dá naozaj všade a o všetkom? Ale jedna vec ma zarazila. Prečo si želajú byť ako niekto iný? Kto im povedal, že len keď budú ako sused od vedľa bude to pre ich život ten právny smer? Kto ich presvedčil o tom, že práve ten, či naopak ten druhý - je človek, ktorého treba nasledovať?
Celý život hľadáme a tápeme. Je to ten istý pohyb aký predvádzame pri brodení sa bahnom. Takým tým lepkavým, hustým a obklopeným močiarom. A zrazu zbadáme značku. Označenie "správneho" smeru. Je tam a ukazuje nám, že ak pôjdeme do prava, dostaneme sa tam kde sme chceli. Ideme do prava, nájdeme cestu, všetko je super...o pár rokov ďalšia značka, iné miesto a my sme zas na správnej označenej ceste.
A čo keby sme odbočili doľava? Je automaticky dokázané, že by to bolo nesprávna cesta, pretože nie je vyšlapaná a plná stôp tých pred nami?
Ak sa ma spýtaš kam som odbočila, poviem ti spýtaj sa ma neskôr. Momentálne stojím na rozhraní a rozmýšľam. O ničom, o svete a o tebe. Už netúžim byť ako TY, nech si ktokoľvek. Zbadala som zvierací pohyb medzi stromami, neuveríš, ale bežím tým smerom....
