...Boli to dvaja priatelia. Žena a muž. Spoznali sa dávnejšie než dávno. Mala pocit, že si rozumejú. Vždy a vo všetkom. Zrazu sa však začala akosi strácať. Čím ďalej tým viac bola podráždená. Rodinnými problémami, sama sebou, tým čo robil, ale o problémoch sa nerozprávali. Hádky na dennom poriadku. Nič medzi nimi už nebolo v poriadku. Jedného dňa odišiel. Slzy začala zbierať do vačku, neskôr do väčších nádob. Mala som pocit, že zrazu sa už pred druhými nehrá na skrývačku. Zúrila, bola večne podráždená, a nahnevaná na život. Ľútosť vystriedala nenávisť, potom zas láska, okrem toho mala problémy v rodine. A matku? Tú nevidela roky. Všetko sa to na ňu akosi zosypalo. Nie ako domček z karát, bol to jednoducho pocit, kedy sa tvoja duša cíti jednoducho stará. Tvoje srdce vyplo poistky, a ty hľadáš. Pomoc. Ale nepožiadaš o ňu okolie...
Išla za lekárom - na dverách nápis: psychiater. To je ten čo vraj vylieči jej doráňanú psychiku. Veď má na to diplom, nenechá ju v štichu. Vypočul si, povedal pár teplých slov, poznamenal, že má toho dnes ešte veľa, a podal jej krabičku liekov. So slovami „dva krát denne." Zázrak? Tak sa cíti, už po jednej, hoci srdce zbledne. Zrazu je všetko v „poriadku". Ona žiari, ale len na tvári. Odvtedy funguje ako robot na kľúčik. Keď treba všetko negatívne umlčí. Tá malá biela priateľka.
Neuvedomila si však, že život prináša zlé obdobie. Ten pocit, že už sa to nedá. Ale je to len prechodný stav. Stav duše, ktorá prosí o pomoc teba. Priateľa, rodinu, ale hlavne seba. Mal by si bojovať s tým čo máš. Niekto to má jednoducho ľahšie, hoci len na oko. Tebe sa zdá, že trpíš sám. Prosím, nemýľ sa. Je veľa zranených duší. Ale iba pár takých, o ktorých to okolie naozaj aj tuší.
Ona našla svoj zázrak. Po polroku to už nebola ona. Život sa zmenil na rutinu. Ráno vstať, umyť zuby, poobede práca, večer dúfa, že na druhý deň sa už nezobudí. Tento stav jej „pomáha" korigovať biela tabletka. Hovoril predsa, že je to anti depresívum. Musí to mať silu.
Stretla som ju po roku. Pribratá, bez náznaku šťastia. Potila sa, jej oči hľadeli do prázdna. Pýtam sa ako sa má. „Fajn." A bližšie? Mlčí. Hľadí bez slova. Chcem ju objať, bráni sa môjmu dotyku. Vidím tie slzy v očiach, zrazu je celá nesvoja. Chytím ju za ruku. Hovorí, že už nevládze. Tak veľa sa toho v nej nahromadilo. Už dávno nezažila voľný stav beztiaže. Iba ak... Hodí do seba ďalšie dve tabletky v priebehu minúty. Zrazu je pokojná, tak neprirodzene dôstojná. Chcela by vyjadriť city, ale odkedy je pod „jej" vplyvom - nič necíti.
...Už musí ísť. Jej tvár vyzerala ako väzenie citov. Spoza mreží na mňa vykúkalo množstvo sĺz, zadržaných úsmevov, lásky, ktorá sa neprejavila, ale hlavne veľa umlčaných podľa lekára "nadbytočných" myšlienok, a slov. Tá malá biela vec v krabičke ich pekne držala pokope...
Všetky tie zaručené tabletky, a farmaceutické zázraky sú len na to aby v tebe umlčali človeka. Toho, ktorý dokáže plakať keď je mu smutno, smiať sa na plné hrdlo, cítiť, milovať, a dúfať v lepší zajtrajšok.
Ono ti to iba zakryje oči pred samým sebou. Už nevieš kto si ty, a čo je len falošný pocit pokoja. Mali by sme medzi sebou viac komunikovať, chápať sa, a nie podať smädnému po láske, živote a pochopení pohár jedu, ktorý ho síce zbaví smädu, ale nakoniec všetko v ňom zničí, a tvoju osobnosť nadobro ohraničí.
dodatok: "nesnažila som sa zovšeobecňovať, medicína má predsa len význam v určitých vážnych prípadoch, ale pokiaľ môžeme pomôcť ľuďom okolo nás rozprávajme sa s nimi, komunikujme, neposielajme ich hneď ku lekárovi, lebo tabletka nenahradí prítomnosť človeka."
