Drevená polica so siedmymi menšími zásuvkami. Jej pozícia bola daná. Úplne na vrchu. Vstupenky ju museli stáť celý majetok - povieš si. Zdanie však klame. Sedí tam, a hľadí do preplneného prázdna. Tak šťastne prázdna. Priamy pohľad - keby niečo, a predsa nič. Kedysi nová, krásne biele šaty. Dnes už iba postava obalená porcelánom. Zašednutá. Čakala, ono to neprišlo. Verila, a stále sa tak veľmi smiala.
24 hodín denne, na povel. Dal si jej pohľad, ona ti darovala úsmev. Dal si jej šancu, ona tebe srdce. Nebola to presladená chvíľa plná citov. Nemala rada parazitov. Takých, ktorí nahlodajú rozum. Dajú ti štipku nádeje, a potom zmiznú. Milovala život. Každodennú povinnosť. Nebola v nej nevinnosť. Bola sama sebou.
Obrovské porcelánové oči zahľadené tým istým smerom. Menili sa iba postavy okolo. Kvapky prachu. Teplo, zima, stále iná klíma. Srdce nebilo. Stálo. Občas štrngnutie pohárov pocítilo. Vystriedalo sa pri nej mnoho dvojíc, bez dvojníkov z políc. Raz prsteň, inokedy rozchod láskavých samovrahov. Možno máš pocit, že si ju stretol, pripadá ti povedomá. Tie šaty, a úsmev nekonečna.
Aj ona bola, a je stále večná.
Sedí tam za rohom na polici prianí, bez prečerpaní. Bábika z porcelánu.
A ten priestor, ten obrovský prázdny priestor...
...napriek tomu vedela, že,.
http://www.youtube.com/watch?v=x7iGcdslG6E&list=UUxfBkVEu5dUxAZsHpQAYPIA
