Odišiel, brala som to ako podraz, ranu zozadu. Takú, ktorá ťa zloží na kolená, hoci ich máš celé z ocele. V tom momente som si priala aby hodiny išli aspoň v ten deň pozadu. Trvalo to rok, dokedy som bola schopná vrátiť sa späť, na miesto kde pokojne spí - a sníva život anjela.
Bol piatok /2.11/- včera.
Chladný deň, na konci svetadiela.
Mala som pocit, že hoci sme ho uložili tu na tomto mieste, už je niekde hore - ďalej, než len na polceste. Nemala som chuť tu stáť - hoci nie preto, že by som nevedela ako ma mal veľmi rád. Pripadalo mi to celé zvláštne. Pamätám si ho ja, moje srdce, a to stačí nateraz. Aj na potom, keďže utíchol on, aj so svojím sviežim klepotom.
Bol silný, a stále je. Možno viac než ja, to sa však už nikdy nedozviem.
Jeho duša práve lieta v oblakoch, teší sa, že sme si spomenuli, a žijeme život bez vedľajších príznakov.
Pamiatka zosnulých pre mňa znamená veľa, a predsa nie viac, ako život zároveň. Vždy v tento deň sa snažím posunúť moje city na vyššiu úroveň.
Každý hrob mi príde ako dvierka do duší tých, ktorý odišli tam hore - na miesta plné anjelov.
A môj dedko? Tiež má také dvere na hrobe.
A jeden veľký biely kríž.
Natretý na bielo.
?
Verím tomu, že jeho anjel otlačil svoje krídlo na drevo.
