Sedím. Otvoria sa dvere: „Ďalší prosím." Nikto sa nezdvihne. Pán v modrom obleku telefonuje, a len prikývne na znak pochopenia. „Pristúpte", povedal mu ten vo dverách. „Prepáčte, nemám čas!"
„V tom prípade, ďalší poprosím!" Ozve sa pani v oranžovom - vraj ešte nie je pripravená. Myslím, že čítala. Tá oproti od nervozity si dva krát bez rozmyslu poklepala po kosti.
Neboli pripravení. Začujem rozhovor: „Čakám na radu, nie nevstúpim....až neskôr." Do toho ženský hlas po mojej ľavej ruke: „Áno zlato, vybavím to, ale nie teraz." Dieťa vytočilo matku, ona s hnevom zareaguje: „Nemohol si si to nechať na potom? Keď budeme doma, nie teraz?!"
Veľa otázok o tom prečo nie, a prečo potom...prečo zajtra, a či to nenecháme o rok - na moment keď budem pripravený na ďalší krok?
Aj oni sedeli oproti mne. Ako dvaja cudzinci. Nedržali sa za ruky, iba ich srdcia boli tak zvláštne spletené. Videla som to v očiach, v pohľadoch bez rečí. Hoci nikto z nich nemal chuť na chvíľu vybočiť. Chceli, a pritom čakali. Ich iniciatívne impulzy sa niekde v skrini zabudnuté flákali. S nimi si tam bol aj ty. Neklam sám seba.
Skús sa pozrieť späť, možno len na včera. Zbadáš sa v čakárni. Ticho „jak" v chlebárni. :) Veď aj zajtra je deň. A keď nie, potom príde opäť o pár dni nejeden.
Lebo teraz nemám čas, to sa momentálne nedá - aj keď ťa mám rád - si len nápoveda. Potrebujem ťahák, a vlastne nie je kedy.
Poviem ti to potom, možno naposledy.
P.S. nečakaj, radšej si „zamakaj" - sme tu len raz - teraz, a už možno nikdy.
