Poznáme sa už dlhšie, nazvala by som to priateľstvom, ktoré trvá - aj keď telefón nehlási nový hovor, či správu od ženy, ktorá ma nechala znova uvažovať, a písať. Láska. Príčina problémov, úsmevov, či dlhých bezsenných nocí. Ak si bol niekedy zamilovaný, vieš, že ani všetky peniaze, či priatelia z celého sveta ti tento cit nenahradia. Jednoducho cítiš všetko tak intenzívne, a ak máš šťastie, nie si v tom zmätku pocitov sám. Aj ona ho mala. Vlastne len na chvíľu. Prišla všednosť, strach, hádky, a vraj tá chémia nejak vyprchala. Odišiel. Niečo si však nevedomky vzal so sebou. Ako aj tí pred ním. Hovoria tomu „kúsok srdca“, ale napriek tejto strate bola nažive. Vlastne iba prežívala. Lebo ako každá žena, aj ona po rozchode jednoducho trpela viac. Neustále vracanie sa do minulosti, a ospravedlňovanie jeho činov ju priviedlo k zisteniu, že za všetko si môže vlastne sama. Výčitky, hlúposti, plač a ticho. Poradili jej, že „klin sa klinom vybíja“ ...tak prišla ďalšia fáza. Lov na muža. Neustále večierky, diár preplnený stretnutiami, rande každý druhý deň. V tom momente vyzerala, že je v poriadku, hoci len dovtedy kým nezavrela dvere, nevytriezvela, a neuložila sa do postele. Tam si ju to prázdno vždy nejakým spôsobom našlo. Po desiatom rande prišla za mnou so slzami v očiach a povedala, že to nefunguje. Nedokáže na neho zabudnúť, nechce ho späť, a zároveň netuší čo robiť s tou prázdnotou. Videla som v nej všetkú tú bolesť sveta, každého nešťastného osamelého človeka, seba, teba, aj jeho (hoci predstiera, že on sa cez to už dávno preniesol).
Vtedy mi položila otázku: „Dá sa žiť so zlomeným srdcom?“ Otázka na ktorú nájdeš odpoveď v tvárach ľudí na ulici, v čakárni, v divadle, v parku..jednoducho všade. Prežili sme, aj keď sme to každý vyriešili svojim spôsobom. Niektorí v objatí zástupu žien, niektorí bolesť utopili v alkohole, iní sa stratili v umení, v knihách, filmoch, či len v dave ľudí čakajúcich na zázrak. Žiadny sa však nekoná, pretože láska je rozhodnutie dvoch. To iba my ľudia sme ju už toľkokrát prepísali, prikrášlili, zaobalili, vymazali, prispôsobili, až dokým sme nanadobudli pocit, že dnes už neexistuje. Je ľahšie sa utešovať správami z médií, a časopisov o tom, že môžeme mať kohokoľvek, môžeme žiť bez pravidiel, veď to tak robia všetci. Len nikto nám už nedá návod ako narábať s dušou, ktorá je zlomená, s pocitom prázdnoty. Tak radšej predstierame, že sme v poriadku, a v tichosti berieme tabletky na spanie, či „jesennú depku“. Pritom stačí tak málo - dosiahnuť veľa. Stačí sa otvoriť ľuďom, hovoriť o problémoch, rozprávať sa, vedieť kedy mlčať, rešpektovať sa, milovať sa, vedieť kedy nechať človeka ísť, odpustiť, a rozumieť si navzájom. Po chvíli povedala, že žiadna náplasť v podobe muža jej vlastne nepomôže s tým aby milovala samú seba - to jediné nikdy poriadne nevedela.
Tá prázdnota v nej bola „len“ neschopnosť milovať. Seba. Vraj nemala na to dôvod. Rozhodla sa začať dnes. Pomaly, ale napriek tomu - teraz.
...preto nečakaj, že ťa niekto bude milovať, ak sa nemiluješ ty sám.
Hovoria, že život nie je prechádzka ružovou záhradou...ale my si tú svoju dokážeme vypestovať ;)
