Na stránke som si všimla jej nové fotografie. Vyzerala tak veľmi šťastná, úplne iná ako naposledy. Postupným prezeraním som sa dopracovala na ich spoločné fotky, tieto však boli aktuálne, s nádychom minulosti. Nemali sme na seba v poslednej dobe čas, preto keď prišla s návrhom aby sme sa na druhý deň stretli, neodolala som. Chýbala mi, ale hlavne zvedavosť mi nedovolila naše stretnutie odmietnuť. Pretože som poznala jej bývalého partnera, ich hádky a nezhody, zaujímalo ma či je skutočne šťastná, keďže sa k sebe znovu vrátili. „Ty vieš aký bol, a vieš, že ho milujem, ale po mesiaci ako sme znova spolu, začal byť podobný ako predtým, a ja už ani neviem či ma ten návrat urobil šťastnou, alebo som na bode, keď sme si viac nerozumeli, ako sa chápali. Vieš, povedal, že sa zmení, aj ja som sa snažila, ale vydržalo to na moment. Teraz neviem. Čo mám robiť?“
A to som si ešte pred chvíľou myslela, že jeho návrat bol posledná vec, ktorú v živote postrádala. Aspoň to vždy tvrdila. Spýtala som sa jej na otázku, ktorú by sme si mali vždy položiť keď uvažujeme o našom aktuálnom, či bývalom partnerovi. „Ak by si si ho mohla hneď zajtra vziať za manžela, povedala by si áno?“ Mala som pocit akoby som ju nachvíľu stratila v jej vlastných myšlienkách a otázkach, ktoré jej bežali hlavou. „Vieš, to sa nedá takto povedať, nemám pocit, že by sme to mali posunúť až tak ďaleko, a už vôbec nie na celý život...ja naozaj neviem.“ Vtedy som si uvedomila, že si vlastne sama práve odpovedala. Už dávno nepotrebuje radu odo mňa, ani od nikoho ďalšieho. Tam niekde v srdci pozná odpoveď, len sa ju snažila prekrývať spomienkami, pocitmi, vlastnou samotou, a obrazom toho akým vraj kedysi bol.
Neznamená to, že niekedy vzťah s bývalým partnerom nemôže fungovať lepšie ako predtým, len to, že my ľudia máme skreslený obraz o prítomnom okamihu. Srdce má tendenciu časom zabudnúť na všetko zlé a pamätať si iba dobré okamihy, zatiaľ čo mozog nám jasne prízvukuje, že jednej etape nášho života je jednoducho koniec. My sa však stále vo vnútri presviedčame, že nám sa tento fakt podarí zvrátiť, že sme boli pre seba stvorení, že už s nikým nebudeme rovnako šťastní, že minulosť premeníme na pozitívnu prítomnosť. Ale keď túto šancu dostaneme, nechceme sa zmieriť s tým čo objavíme. Mali by sme si však uvedomiť, že povahu človeka nikdy nezmeníme, pretože tá nám je všetkým prirodzená už roky. Je to akoby sme chceli odnaučiť rybu plávať, len preto, že my preferujeme život na súši. Tá ryba sa raz do tej vody vráti, alebo zahynie pre jej nedostatok vedľa nás. Ak sa nedokážeš odpútať od myšlienok na svojho bývalého partnera, ak sa k sebe vraciate, len preto lebo nevidíš zmysel bez neho, mala by si to konečne nechať všetko plávať. Doslova a prirodzene. Láska nie je budem ťa ľúbiť hneď ako prestaneš, alebo začneš robiť 10 vecí z môjho vysnívaného zoznamu, láska je o - milujem ťa nech si akákoľvek verzia seba. Až vtedy sa naše vzťahy stanú večné, nebudeme mať potrebu sa vlastniť, zúfať, a vracať sa do minulosti v ktorej nás už dávno nikto nečaká. Ani knihu nezačneš čítať odznova v nádeji, že medzi starými riadkami nájdeš nový príbeh. Jednoducho v nej pokračuješ, a až potom konečne zistíš, že strana, na ktorej si už tak dlho zaseknutá je len ukončením prvej kapitoly, a nie celej knihy. Rozchod, a nesplnené očakávania dokážu zlomiť človeka, a áno bolí to, ale len preto aby nás to niečomu naučilo, aby sme spoznali samých seba.
Život je nevyspytateľný – krutý a zároveň krásny. Je na čase prestať predstierať, že je proti nám, že chce aby sme ostali samé, že iným sa darí viac. Nikto nie je zodpovedný za náš život. Iba ty sám. Iba ty sama. Naozaj zo zúfalstva zavrieš knihu, alebo budeš čítať ďalej?
To druhé sa volá – nádej.
