V dnešnom svete mám občas pocit akoby ľudia nadobudli dostatok skúseností na to, aby vedeli popísať ako bude ich život o pár rokov, či mesiacov vyzerať. Snažíme sa nasledovať akési predpísané formulky - aby sme si ten dokonalý svet svojpomocne vybudovali. Popritom však zabúdame, že život neriadime my. Rodičia si občas na deťoch splnia detské sny – dieťa akosi akceptuje preplnený diár mimoškolských aktivít, hoci radšej by sa stala učiteľkou, ale veď aj medicína nie je na zahodenie. Hlavné je uspokojiť túžbu rodiny. Zamilovanie do dievčaťa z nie príliš majetných kruhov sa nedočká naplnenia, lebo čo na to otec, musíme udržať silný rodokmeň za každú cenu..veď na zlomené srdce sa nezomiera. Prvá láska, očarenie, ružové „ray ban-i“, a o pár mesiacov sa začnú črtať plány, svadba, zmena priezviska, a mená detí. Hoci sme zabudli na to, že človek sa občas "zmení", a žabiak sa na princa jednoducho nepremení.
Vieme aké bude počasie za mesiac, tak aspoň máme príležitosť sťažovať sa už dneska. Stačí ti pár papierových, a teta veštica ti toho veľa nahovorí. Poprípade si prečítaš pár horoskopov, a už vieš, že zajtra ťa stretne ten pravý, alebo si podľa nich v práci príliš dravý. Neskôr keď veci nejdú ako by mali, zatrpkneme. Predpokladáme, že práve my sme vždy boli pripravení na šťastie, tí praví. Oslavy našej osoby sa však nekonajú. Zo zúfalstva sa uzavrieme pred láskou. Hovoríme si, že srdce nám už nik nezlomí, a stávame sa sami sebe prekážkou. Nejednáme prirodzene, pretože už neveríme, a osvojíme si predpísané rady, hoci aj neprirodzene..užiť si treba, veď sme mladí. City odkladáme na potom, stanú sa z nás karieristi, zatrpknutí materialisti, alebo zúfalí idealisti. Vieme, ako sa kto zachová, poznáme svoje facebook profily ešte predtým ako sa vôbec rozhodneme s daným človekom strácať čas. Súdime podľa fotiek, informácií z druhej ruky, a vo všetkom máme jasno. Žijeme život dokonale naplánovaný a jasný, hoci bez záruky na šťastie, náhodu, či len normálne strávený deň.
Samozrejme dokážeme takto fungovať - až dokým nepríde náš posledný deň. Ale boli sme naozaj stvorení pre naplánovaný život? Pre kráčanie dopredu, dva kroky vzad, a potom do boku, aby mali tí čo nám „radia“ priestor na výhľad? Nebolo by krajšie, a prirodzenejšie občas odbočiť, niekedy sa milo vytočiť, a dať šancu niekomu o kom sa nešíria práve najlepšie klebety? Je pravdou, že pokiaľ svoje srdce zavrieme, nikto nám už viac neublíži, ale o tom láska, a život jednoducho nie je. Práve to, že sme zraniteľní nám dáva pocit, že skutočne žijeme a rastieme.
Život je fajn brať taký aký je, čo sa dá zmeniť na tom popracovať, ale na čo si zbytočne vytvárať plány a predstavy o tom aký by mal byť - keď sa aj tak nakoniec len sklameme? Lebo práve tým, že nič extra nečakáš, ťa život nedokáže sklamať, len milo prekvapiť. A myslím si, že nalinkovaný život ešte nikoho nespravil skutočne šťastným. Možno len toho, ktorý sám seba presvedčil, že všetko vie, všade bol, a všetko zvládne sám. A nám ostatným zostáva prijať životné prehry, pohnúť sa ďalej, snívať, pracovať na sebe, a občas so zlomeným srdcom dúfať, že život sa na nás zajtra znova usmeje :)
Ja netuším čo bude zajtra...a práve preto mám chuť vstať, a ty?
