Minule som s nimi viedla krátky rozhovor, založený na vnímaní. Bez slova. Nehľadeli sme na seba, to len ja som na nich nezmyselne ´civela´. Uvedomila som si, že som sa im nikdy nepoďakovala za to, že nerozliali pohár na dlážku, že aj keď bolo niečo studené, oni to uchopili pevne do dlaní, a klepali sa navzájom.
Nepovedala som ďakujem ani vtedy, keď mi pomohli zložiť moju prvú stavbu z kociek, postavili domček pre bábiky, načarbali prvú kresbu, zabrnkali prvé tóny na klavír. Zabudla som na ne aj vtedy, keď mi pri obliekaní pomohli.
Toľkokrát som ich brala ako samozrejmosť života - jednoducho sú tu, je to všetko len ich robota. Ale včera som si vďaka jednému človeku uvedomila, že sú to výnimočné časti môjho ja. Končatiny, s ktorými idem bez strachu do boja. Nesklamali ani na chvíľu. Vďaka nim som ťa mohla vtedy objať, a necítiť sa nesvoja.
Teraz znovu idú na plné obrátky. Vďaka nim môžem tvoriť to, čo chcem. Byť tým - kým chcem. Sú tu. Tam. Oproti. Máš ich aj ty.
Čo dobré si s nimi dnes už vykonal?
