Pre mňa je to jednoznačne odpustenie. Teda bolo, dodnes. Myslím však, že nie som v tom tak úplne sama... Dokážeš si vybaviť niekoho tvár na koho si už roky nahnevaný? Niekoho, kto ťa zosmiešnil, urazil, „potopil“, alebo opustil? Teraz sa zameraj na ten pocit. Čo cítiš keď si vybavíš obraz, či konkrétnu spomienku na tohto človeka? Je to ...Nenávisť? Bolesť? Hnev? Či už len slabý nezáujem? My ľudia dokážeme byť tým najmilším, a zároveň tým najhorším nepriateľom navzájom. Ale to je prirodzené. Všetci máme chyby. Aj ja.
Dôležité je dokázať si tieto chyby uvedomiť, a nerobiť si svet ešte horším. Na to aby sme to dokázali, by sme sa mali zbaviť ega. To nám fakt momentálne nie je treba. Milujem ľudí a ich príbehy. Aj tvoje. Povedzme si pravdu...Koľko z vás na druhej strane nemá dokonalú rodinu? Koľkí z vás vyrastali bez rodičov? Kto z vás zažil podraz od priateľov, či kolegov? Kto z vás na druhej strane má dolámané srdce a nedokáže druhej osobe odpustiť? Kto aj po rokoch s hnevom pozerá na úspech svojich nepriateľov? Kto z vás jednoducho nemôže niekoho vystáť?
Poviem ti, nie si v tom sám. Ani on, ani ja, či ona. Je ľahké nenávidieť, a nedokázať podraz prekúsnuť. Priať druhému zle. Je to prirodzená reakcia keď nám niekto ublíži, tak nás to učia časopisy, a články. Minimálne 10 za týždeň o tom ako mu to, či jej to vrátiť aj s úrokami... Ale čo je ťažšie je odpustiť a aspoň z časti zabudnúť. To chce odvahu, a sebaprekonanie. Nie som tu len ja, ale aj tá druhá osoba. Práve tým, že odpustíš dokazuješ druhému človeku, že si silnejší. Pretože iba silný človek odpustí, a ešte ten, ktorý je extrémny dobrák. Nie je to znak naivnosti, či hlúposti. Ale veľkosti. Veď Boh odpustil vrahom, a ešte v momente keď sám trpel bolesťou, stokrát horšou ako bolesť z rozchodu, či straty priateľa. Nie si Boh, ale človek. Robíš chyby, ubližuješ, ubližujú ti. Ale dôležitá je tvoja vlastná reakcia. Skús si spomenúť na tie dobré veci, ktoré sa ti spájajú s konkrétnym človekom. Hoci to nie je ľahké - odpusti...ľuďom okolo seba, rodičovi - hoci on sám je ten čo ťa opustil,..priateľom - aj keď ťa zradili, im, a potom sebe... a jednoducho choď ďalej. Už voľný.... A až vtedy si uvedomíš čo ťa roky na srdci, žalúdku, či duši ťažilo. To nie sú choroby, ale pocity, ktoré v sebe dusíme. Nie si tu na to aby si súdil, ale odpúšťal, a v hneve už neblúdil....
"Odpustenie neospravedlňuje chyby ľudí, ktorí ti ublížili, ale ochráni ťa od toho, aby ti konkrétny človek nezničil tvoje vlastné srdce, náladu, či šťastie.."
p.s. hore to vyriešia za teba.. :)
