...človek by čakal, že také správy jednoducho z princípu prehliadneme, vypneme, či pretočíme. Avšak nie vždy je to práve tak. Akosi sa radi zo zvyku pozeráme na to horšie. Väčší adrenalín, zvedavosť? Alebo nám to len dáva pocit, že nie sme na tom až tak zle. Hoci aj to je len naša relatívna, subjektívna predstava. Napriek tomu otvárame oči, počúvame čo sa deje okolo, ale zároveň zatvárame dvere a srdcia tomu svetu, tým čo v týchto správach a "novinkách" prosia o pomoc. Veď nech si pomôžu, veď iní sú im bližsie...podobné výhovorky dennodenne zamestnávajú našu zaneprázdnenú myseľ. A niekedy sa vlastne už ani nevyhovárame, jednoducho len informácie "konzumujeme".
Ľudstvo kričí o pomoc...tvárime sa, že nepočujeme, veríme, že zvyšná miliarda sa hádam zľutuje. Je to ďaleko, sme slabí, máme svoje problémy...bla bla. Medzi záplavou dní a informácií zrazu zistíme, že spolužiak si vzal život, susedka skončila na práškoch, náš odmietavý postoj a chlad zabil vieru druhého človeka v lásku... A naša reakcia? Zdieľame veľavravné statusy so smutnými smajlíkami, a zbytočnými drístami. Ako nám je ľúto, a počuli ste už o tom, že...? Ale nezamýšľame sa pridlho nad tým ako sa to mohlo stať, možno aj tušíme...ale mlčíme. Zdieľaním smútku pohladíme naše egá a priľahneme svedomie. Postavili sme si "hypotékové kráľovstvá" v ktorých sa zatvárame pred svetom. Máme dosť svojich problémov, najprv si ich vyriešime a potom ti pomôžeme... Ak náhodou zabudneme - odpusť, v statuse aj teba raz spomenieme.
Sranda však je v tom čarovnom slovíčku: potom. Sranda je, že život nečaká, že status ešte nikomu nedal pocit, že na ňom záleží, že slová sú len slovami, a, že...
...nikdy nevieš či sa nevidíme naposledy.
