..moment kedy si to bude môcť vyskúšať na vlastnej koži. Celé dni rozmýšľala aké to bude úžasné. Chladné, a zároveň plné adrenalínu. Boli však aj kvapky zo susednej dediny, ktoré svoju funkciu nemali radi. Vraj príliš veľa bolesti pri páde, a vždy sa cítia tak veľmi samé. Nepadajú spolu, ale od seba. Žiadna láska, city, a potom naspäť do reality. Kvapka počúvala ich rozhovory, a po pár dňoch už nemala chuť zapršať. Na čo aj. Nechce si ublížiť. Chce city, nie chladnú zem. Počká ešte rok. S ňou aj ostatné. Tak nepršali. Ani jednej znich sa nechcelo.
3 mesiace bez dažďa. Pôda prosila, kvety ticho šepkali, ľudia pre horúčavu nespali. Vtedy prišla najstaršia kvapka aby kvapkám dohovorila. Nekričala, hovorila pomaly, a potichu. Bola príliš stará na rozčuľovanie sa. Ale kvapkám sa nechcelo. Chceli ísť na zem spolu, držať sa za ruky. Nevideli zmysel v tom prečo vlastne, a prečo práve oni. Veď jedna kvapka dážď nerobí, nezavlaží zem, nedá napiť zvieratám. Sú príliš malé. Ten prísny pohľad. Bola neoblomná. „Pršte, vráťte sa nazad, a ja vám to neskôr vysvetlím. A možno cestou samé pochopíte." Po chvíli premáhania sa rozpršali. Jedna za druhou. Stovky. Tisíce kvapiek. Kvety rástli, zem sa uzdravila, deti v gumákoch preskakovali mláky. A v mláke našli odpoveď. Hoci pršia ako samostatné kvapky, v mláke sa spoja v jedno. Už nie sú samé.
Dieťa zavrelo knižku. Spýtalo sa otca prečo sa kedysi dávno zamiloval do mami? „Lebo tak ako kvapka potrebuje ostatné kvapky aby spolu vytvorili mláku, jazero, či more, tak aj ja som potreboval mamu aby som dotvoril seba, a neskôr teba."
.....
Niekedy máme pocit, že naša existencia je zbytočná. Sme len jedna časť sveta. Nič podstatné. Ale keby nebolo nás, teba, jeho, ich - nebol by svet. Ak by jeden človek neurobil dobre, druhému by sa nechcelo, každý by myslel len na seba vytvoril by sa svet bez lásky, citov, a zabili by sme ho o pár dní krutou realitou.
:)
