Vždy keď som ju stretla, a nebolo to raz, cítila som, že sme si nesadli. Jednoducho jedna miestnosť, ale dve rozličné povahy. Nechcela som byť dotieravá, preto som nepovedala nič, a ďalej si fungovala akoby bola len súčasťou plánu, ktorý musím zniesť (či chceš, či nechceš - drahá nikto sa ťa na nič nepýtal).
Nebolo to náročné nestretávali sme sa každú minútu, iba občas - možno 5 krát za deň. V intervaloch, ktoré som mohla korigovať, čiže mi neprekážala, ale stále som mala ten blbý pocit. Jednoducho zazerala, alebo do kelu možno som len domýšľavá....
Bola tu, tam a stále mi vadilo, že sme si nesadli. Stolička pri mne bola stále prázdna, jednoducho svojou aroganciou nemohla dopustiť, že by toto miesto obsadila.Až dnes som pochopila.
Obchodné centrum, ja, moje myšlienky a zrazu - ona. Pozdravila som sa (veď ma predsa nejak vychovali). Ona sa usmiala a pohľadila ma po tvári. "Máš krásne vlasy," povedala. Neverila som, možno snívam, uštipla som sa, robí si srandu či čo?
"Počúvaj drahá, vždy som si myslela, že ma nemáš moc v láske". Prekvapene na mňa pozrela. A len so smiechom odvetila: "Rozmýšľala som rovnako."
Zasmiala som sa a dodala: "To je tak, keď si myslíš, že si myslí...."
A pri tom nikto si nič nakoniec nemyslí ;)
