Ty si sa proste pár rokov dozadu rozhodol, ako budeš pôsobiť na ľudí, aké správanie zvolíš na dievča zo supermarketu, jednoducho si si určil, a vyhradil svoju identitu. Rokmi sa akosi táto predstava začala meniť podľa ľudí okolo. Neskôr si začal prispôsobovať svoje správanie podľa vzoru rodičov, priateľov, a zrazu sa z teba vyformovalo to na čo sa pozeráš každý deň do zrkadla.
Ak hľadíš na seba s pocitom spokojnosti, potom nečítaj ďalej. Gratulujem ti. Ale ak si čo i len na chvíľu zapochyboval o tom, kým vlastne si, zostaň na chvíľku.
Ono je to tak, že málokedy sa zhoduje náš spokojný výraz s tým, s ktorým v skutočnosti v noci zaspávame. Nie je to úsmev, a už vôbec nie spokojnosť. Sme nešťastní, hľadáme pomoc u psychológov. Ono je to ako chodiť okolo saní, a čakať, že nám dá niekto jediný správny návod na použite. Pritom stačí nasadnúť, a spustiť sa z kopca. Alebo len nasadnúť, a nechať sa viesť. Nepotrebuješ návody. Potrebuješ spoznať seba, svoju identitu. Aj keď možno ´zapratanú´, a zaprášenú neúspechmi, mnohými tvárami, či pózami.
Ale to si ty. Ten, ktorý ako malý túžil, že bude pilotom, ale deti ho vysmiali, priatelia povedali, že to je nemožné. A tak si zabil v sebe to malé dieťa. Snažil si sa hrať s ich kartami, hoci tvoje neboli ani zďaleka zlé, práve naopak.
Čo tak sa dnes prejsť po zasneženej ulici sám, pozerať sa na seba tými detskými očami? Odpustiť si?
Hľadať tie dávne sny? (nehovor, že je neskoro, dokedy dýchaš máš ešte stále čas) Možno budeš musieť prejsť dlhý kus cesty, a práve na jej konci nájdeš na chodníku svoje stratené ja. To si ty. Ten malý chlapec, to malé citlivé dievča. Tak na čo sa hrať? Od toho, predsa stvorili hry. Ak chceš voľne žiť, a dýchať, postaraj sa o svoju zabudnutú časť. Ona ti odpustí. Hlavne si odpusť ty sám.
Nezabudni:
keď si smutný - plač. Keď sa raduješ - smej sa na plné ústa.
Keď niekoho ľúbiš - povedz mu to. keď po niečom túžiš splň si to.
Lebo tým, kým NAOZAJ si, je to jediné - čo ľudí, ktorým na tebe záleží zaujíma.
Pekný začiatok života! :)
