Bol to muž za ktorým sa každá rada obzrie, ten ktorý rozbúcha aj kamenné srdce, ten ktorý žije pre moment. Ak sa ocitneš v jeho zornom poli máš vyhraté, ale len na moment. Zamiloval sa. Tak zľahka, rýchlo a na oko. Stretli sa na obyčajnom mieste. Neočakávala by, že na obyčajných miestach občas nájdeš niečo čo vlastne ani nehľadáš. Stačilo pár slov, pár sľubov a ona sa podvolila. Stretnutiam, ktoré neboli náhodné, ale vždy vopred naplánované. Ako všetko v jeho živote. Ona hľadala harmóniu, on ženu. Mala výhodu, prišla mu prvá do cesty. Škoda, že tá cesta nemala konca. Bol to ten typ prechádzky kedy nohy už nevládzu, ale ty ideš, lebo očakávaš, že na konci musí byť niečo výnimočné, a jedinečné. Veľakrát si tam však iba ty sám. Ich láska, trvala dlhé mesiace, až kým nezačala naberať príchuť normálnosti a obyčajnosti. So štipkou pomyselnej nudy. Občasných hádok, ktoré tak nenávidel, občasných buchnutí dverami, ktoré sa vždy pokúšala otvoriť. Hoci časom boli ťažšie, a mohutnejšie, a ona tak jemne silná žena. Napriek tomu to nikdy nevzdala. Miloval ju, hovoril jej to často. Slová, veľa slov. Milovala ho, nehovorila, ale dokazovala. Objímala, starala sa, prekvapovala. Ona. Chcela si splniť pár snov, on však mal vlastnú predstavu o šťastí. Vopred nalinkovanú, predpripravenú, odskúšanú mnohými. Ona však chcela lietať, on stál nohami pevne na zemi. Začalo mu prekážať, že nie je ako na začiatku, že už tak intenzívne nemiluje, hoci ona robila čo mohla ... Jemu to nestačilo, chcel aby sa vzdala snov, ak ho miluje. Ona? Uletela. Ale len natoľko aby na ňu dočiahol. Bolo to iné, bola šťastná, ale bez neho. Preto čakala dni, noci, týždne. Nedočkala sa však slov, po ktorých jej malá duša túžila, ale rozsudku. "Už ťa nemilujem, jednoducho je to preč.." Bez odpovede. Bez dôvodu. Hádok. Potichu....
Láska vystriedala prázdnotu. Stalo sa to aj tebe? Cítil si zlosť, či smútok? Hnev, či bezmocnosť? Lásku?
Čo je silnejšie ako láska, a hľadanie porozumenia, spôsobov ako zvládnuť to zlé, a milovať dušu človeka? Lebo duša sa nemení. Telo, tvár, výzor áno, ale duša nikdy. Ak si sa do nej zamiloval raz, budeš ju milovať navždy...
Pýtam sa teda...
.Prečo milujeme len do určitého dátumu spotreby? Prečo určujeme trvanlivosť našich vzťahov? Prečo sa vzdávame? Prečo máme pocit, že vzťah je v prvom rade o mne a nie o nás? Prečo hľadáme časom nové pobavenie, keď aj to po čase zostarne? Prečo kladieme podmienky, dôvody, a spôsoby ako by to malo vyzerať? Namiesto toho aby sme zmenili sami seba....aby sme zabili naše egá? Prečo milujeme iba keď, a iba ak...? Prečo neľúbime srdcom, ale očami? Prečo je v našej novodobej láske toľko nezodpovedaných otázok a pochybností?
Ver však tomu, že ak podviedol on či ona, a vybral si teba, skôr či neskôr ťa zmení za novú výzvu. Ver, že ak hovorí veľakrát milujem, bez pocitu, slová sa po čase vytratia hoci potichu.
Ak si miloval, a teraz trpíš, ak si miloval a teraz sa tvoj svet rúti...pamätaj, že máš stále tú istú hodnotu človeka, ktorý si zaslúži byť milovaný. Nesnaž sa držať niekoho zubami - nechtami, pretože srdce druhého nezmeníš, ani neovplyvníš.
Len miluj.
Keď nie je koho, tak aspoň seba :)
