Aj tie jeho prežili dlhšie, ako som si v tom momente možno myslela. S ním to bolo akési prirodzenejšie, vtipnejšie a láska reálna. Taká, o ktorej iba nesnívaš, ale ju aj žiješ. Naplno, s emóciami, hádkami, nedorozumeniami, tichou domácnosťou a úprimne.
S babkou si išli vždy svoje. Ak by si ich nepoznal, myslel by si si, že sa nemôžu vystáť, ale oni si len lásku prejavovali inak, ako všetky tie zaľúbené manželské dvojice. Keďže som s nimi trávila ako dieťa veľa času, dosť som si z ich vzťahu zobrala. Najviac sa mi páčilo to, ako dokázal dedko o babke v jej neprítomnosti pekne hovoriť. Tie slová boli na chlapa celkom silné a zároveň úprimné. Hoci sa hádali, vedeli sa uzmieriť ako málokto. Aj vo vyššom veku sa neustále podpichovali a ukážkovo sa o seba starali. Kým dnes by si muž ženské: "Daj si pozor. Tú vec si vybavil? Vezmi si kabát." vysvetlil ako prehnanú kontrolu nad životom, u nich to bolo bežné. Babka vždy v návale emócií skontrolovala všetko a až potom dedka pustila "do sveta." Nie, neboli žiadny tichý pár a možno nežili podľa iných ukážkovo - dokonalý život. Boli to však oni dvaja. Roky spolu a roky ako jeden. Skvele sa dopĺňali a keď som sa občas po dosť veľkej hádke spýtala, na to, prečo sú vlastne spolu, dedko len so smiechom a klobúkom na hlave odpovedal: "My k sebe predsa patríme. Vašu babku by som za nič nemenil. Pri nej sa cítim, že žijem. Asi aj preto, že s jej energiou a požiadavkami nemám na výber :)"
To bola už vtedy moja predstava o pravej láske a niečo podobné znamená pre mňa aj dodnes. Taká tá vlastná verzia života, citov, ktorá je znásobená rešpektom a starostlivosťou o druhého. Preto, ak vám partner, či partnerka z času na čas niečo pripomenie, alebo sa zaujíma o to čo ste robili, neberte to hneď ako útok na vašu osobu, či prehnanú kontrolu. Aj to je istý spôsob, akým vám dáva najavo, že vás miluje. Neporovnávajte sa, nechcite to, čo majú iní, ale robte veci tak, aby ste sa ľúbili roky, nie len mesiace. Svojsky a hlavne bez pravidiel. Ako deti, ktoré nepotrebujú dôvod, lebo vedia...
