Ten skvelý pocit, keď cítiš, že život, ktorý si pokladal za bezcenný sa zrazu v rohu zaligotal. Ako minca na zemi. Ty si tam len stál a hľadel na tú mincu. Rozmýšľal si, či sa oplatí vôbec pre ňu zohnúť. Veď aj tak je to len pár centov. Možno 5. Ja som ťa zrazu zastavila v myšlienkach. Občas zbytočne veľa uvažuješ. A v takých momentoch ma skutočne vytáčaš.
Vedel si, že som rozčúlená, tak si sa len usmial. Ja som potichu penila a zohla sa pre tú stratenú mincu. Bola to „len" dvojcentovka. Mne však spravila deň. Keď som sa znova postavila videla som oproti dvojicu mladých ľudí, ktorí na seba zamilovane hľadeli, pričom dievča podávalo svačinu svojmu frajerovi. Zapamätala som si zvuk šuštiaceho papiera. Tak prehliadnuteľne krásna banalita. Musela som od neho odísť. Brzdil mi rozhľad na tie krásne malé veci. O pár krokov na to dve objímajúce a radosťou vrieskajúce baby v strede ulice. Jedna sa aj usmiala. Milá, a zubatá. Skoro ako z rozprávky. Len sa mi nechcelo zbytočne zamýšľať nad jej názvom. Oproti práve kráčali dve zvráskavené ruky. Zrazu za vypli všetky mestské zvuky. Tá láska, ktorá nezostarla bola úžasná. Mala som chuť spýtať sa či po rokoch nie je nejasná. Na čo aj. Tie dlane hovorili za seba, držali sa, tak pevne, že zrejme nechceli byť ani jediný deň bez seba. Robotníci oproti, z výkladu hľadia na mňa dvaja hračkárski roboti. Som šťastná. Nehľadám dôvod prečo.
Dnes som si opäť pripomenula, že stereotyp je vlastne jeden veľký klam. Stále sa niečo deje. Každé nadýchnutie má svoj zvuk, každá láska srší inakosťou, každý pohľad má svoj zmysel. Ono sa to zdá niekedy tak banálne hlúpe sledovať všetko okolo seba. Ale práve v takom momente zistíš, že ti viac netreba.
...úsmev ti na tvár zrazu sám priletí, a ako červeno-biely havran dokonalosť života zavetrí.
