klásť otázky. Ale keď ona bola taká nadšená, a zvedavá. Ale to bolo pred 5 minútami. Teraz jej tvár nezdobí žiadny výraz. Nie je fanúšikom nálad, miluje prázdnotu slasti. Aj tá včerajšia noc.. bola tak.. .
Bola. Myšlienku utopila. Mala všetko. Mala.
.......
Na zemi. Stará tvár, špinavé dlane. Bol to pán. "Ó milý pane!" :) Zaškerila sa ako šialená. Nereagoval na nič iné, iba na zvuk mincí. Mince, tie prekliate mince. Všimla si, že sa prestal triasť. Ich pohľady sa však nestretli. Nerada civela na utrapené ľudské tváre. Nachvíľu sklopiť zrak, ale nevykročiť. Mala pocit, že nohy zrazu dostali červenú. Otočila sa na tú zvráskavenú ľudskú dušu. Sedela spolu s ním na chladnej zemi. Noviny už predal. Krutá realita nemožnej zmeny. Vykrikoval: "Notabene zvery!"
Jeho tiché šomranie zaniklo v momente keď ju zbadal. Nebolo to o "načančanom vohoze", v ňom, či v nej, v okolí. Zdola sa prihovoril. "Môžem otázku?" Možno to bol jeho posledný deň života. Pocit ako pred šibenicou. Zvodne sa usmiala. Nebola pobehlicou.
"Však ešte nemáte 25?" Povieš si, čo je to za otázku? A ona? Pár mincí vypadlo z tých jemných dlaní. Zatriasla hlavou. Ešte má pred sebou 2 roky do 25tky. "Vedel som, že nemáte,nemôžete mať!" Presne tak, nemohla. Vedela, že toho veľa ešte nespravila. Zrazu chcela stihnúť všetko. Sny. Prekliato - užasné sny. Musí, chcela, chce, musí...
Žmurkla, a za sebou počula otázku rozlietanej ženy. "Pane! Haló! Nie je vám zima na tej zemi????"
Pán iba sklopil zrak. Nechcel peniaze, iba teplo zmeny, a krátky rozhovor. Pár minút, čas.
P.S. venované pánovi bez domova, ktorého otázka bola prelomová.
Život nebeží, ale kráča, a každý z nás v ňom môže lietať ako vtáča. Stači rozprestrieť krídla.
Nie zajtra, jednoducho teraz.
S vďakou Sofia..
