Toľko informácií, toľko dobre mienených rád, toľko malých zázračných liekov, toľko liečiteľov, a všeliekov. A prečo vlastne? Poviem ti krátky príbeh, o jednom malom stvorení.
„Na začiatku boli jedna veľká rodina. Každý v rovnakom veku. Ľudia im však postupom času začali prikladať väčší význam než bolo potrebné.Ich mená však už od narodenia boli rozdielne. Radosť najstaršia z nich vždy plná úsmevov, a nádeje. Dôvera, druhorodená, ktorá nikdy neklopala na dvere. Ich brat hnev, väčšinu času sediaci vonku na dreve. A najmenší z nich strach. Schovaný pod perinou celý čas. Bez hádok, konfliktov, a nepokojov fungovali dlhé roky. Až ich mocní použili, a stali sa sami sebe sokmi. Radosť už nemala vždy úsmev na pere, keď videla koľko zla sa deje vonku, nie len v opere. Dôvera doplatila na svoju naivnú nevinnosť, keď sa ľudia klamali navzájom, a nemali nikdy dosť. Brat hnev už nesedával vonku nečinne, ale pohyboval sa medzi ľudmi, zo začiatku nevinne. Neskôr spôsobil hádky v rodine, konflitky v dedine, a to všetko v jednej jedinej hodine. Mocní však potrebovali najmenšieho. Eso v rukáve. Malý strach netušil čo sa stane, keď sa začal pomaly zakrádať do ľudských duší. Matka mala strach, že dieťaťu sa vo svete niečo stane. Dieťa sa zas bálo, že hasičom nikdy nebude. Starý otec mal strach, že na starobu všetko zabudne. Muž kvôli obavám z vlastných citov nepovedal žene: ľúbim ťa. Žena zo strachu, že sa niečo stane, nikdy nešla študovať do Kodane. V minulosti rodina, dnes nefungujú spolu. Len preto, že uverili v strach odpustenia, ktorý im priniesol osamelosť, a smolu."
Bojíš sa ty, on, sused z druhej dediny. Všetci máme zo strachu vytvorené modriny. Lebo čo ak, čo keď, a možno predsa. V hlave toľko stresu, ktorý nechce prestať. Pohromy, smrť, zrada, klamstvo, a závan peňazí. Psychológovia, či psychiatri sa stávajú súčasťou našich pozlátených reťazí. Zrazu neveríme v seba, v svoje emócie, a nevieme ako sa už ďalej nebáť. Máme pocit, že za emócie sa treba hanbiť. Máme strach z našich rozhodnutí, nie sme si istí našimi slovami. „Zostávajú nám len prázdne gamby" (z detstva) Lebo ten to povedal inak, henten ma vysmial, a ja sa už necítim ako dobrý synak. Hlúposť. Emócie sú našou prirodzenou súčasťou. Preto plač keď ti je smutno, tras sa keď máš strach, smej sa keď je všetko dokonalé, a v každom prípade sa maj rád. Emócie nie sú dôvod na skoky pod vlak, predávkovanie sa liekmi, či depresívne vyhlásenia znásobujúce sa našimi vekmi. Každému z nás je občas smutno, niekomu zas často do smiechu, a niekto to má všetko naraz s ľahkou príchuťou sarkazmu, čakajúceho na odvetu. Emócie sú súčasťou našich životov. Preto nehanbi sa za svoje city, lebo každý jeden pocit to si ty.
Milujem život lebo je rozmanitý, a aj keď mi nie je vždy úžasne, často mi je aspoň skvelo. Z tých mojich nálad by kľudne mohlo vzniknúť malé životné leporelo.
P.S. Ďakujem „S" za skvelú poznámku, ktorá ma dostala, vraj:
"preto je na svete toľko nešťastných ľudí, lebo sa snažia zbaviť zodpovednosti za svoje vlastné životy....dávajú ich do rúk iným ľuďom, a čakajú na zázrak..."
A pritom nikto ti nepomôže lepšie ako ty sám.
Krásny emóciami nabitý deň! :)
