Ak by sme sa stretli, a spýtala by som sa na vec, ktorú v živote najviac zbožňuješ?! ...myslím, že by si automaticky začal menovať veci, bez ktorých si nevieš predstaviť seba a svoj bežný deň. Rozhovor s ňou mal rovnaký spád. Vyhŕkla zo seba odpoveď na 5 písmen. „Mužov!" A popritom sa ironicky zaškerila. Povieš si, typická ženská. Ja zas, typický muž.
Bolo jej jedno kde, jedno s kým, ale jednu podmienku predsa len mala. „Musím sa zamilovať!" Nerozumela som, veď to sa v priebehu hodiny s novým mužom nedá. Alebo? Vysvetlila mi ako to u nej funguje. Vraj oči povedia, či srdce odbije pár pozitívnych tlkotov, alebo je to len strata času. Pýtam sa, či jej neprekáža to chladné ráno bez citov, žiadne raňajky do postele, žiadne zajtra, jednoducho teraz - a vlastne zbohom. Mnoho ľudí by ju možno odsúdilo. Mne to bolo jedno, vlastne bola inšpiráciou. Vďaka nej som pochopila, že láska je okamih. Ako búrka, či hrom. Príde, dá o sebe vedieť, a aj keď sa možno skončí, nikdy nekončí. Mení ovzdušie, srdcia, mení pohľad človeka. A trvá v nás.
Aj žena má svoje potreby. Niekedy sa nespráva podľa rozprávkového scenára o princeznej. Vymaže priebeh rozprávky, lebo mu po mnohých sklamaniach už jednoducho neverí. Žiadna popoluška, macochy - pretočí všetko - až na obraz princa. „A žili spolu, kým......sa nezobudili." :)
Ale napriek tomu, daj pozor aby sa ti tvoja verzia lásky, či iná vec nestala závislosťou...
