Muži v nej videli jedno, a stále dokola. Nemožno sa im čudovať veď práve preto prišla, a nešla ráno zbierať city do pola.
Keby si ju videl možno by si si nič zvláštne nevšimol. Pre mňa však bola iná. Bola tou zázračnou dievčinou.
Rozdávala „lásku" na zákazku. A ja som stále mala na jazyku tú obyčajnú, možno čudnú otázku. Hovorí sa, že každé objatie ti predĺži život, zlepší deň - a tak podobne. Ale nevedela som koľko by ma to stálo, ak by som takúto službu chcela práve od nej.
Mala som vo vrecku pár „euráčov", nie však na tony. Išla som naprieč ulicou, čakala na pravú chvíľu a miesto na moje otázky. Pozreli sa na mňa tie dve krásne smutné oči bez akejkoľvek pohŕdavosti.
Pýtam sa čo ma bude stáť jedno objatie. Pozrie sa na mňa, zdvihne obočie, a sama nechápe. Hovorím, že mi to vôbec nevadí, len mám chuť, ktorá sa len tak sama od seba nestratí.
Zvieram vo vačku mince - a ona? Vytrháva si zatiaľ z duše hrdzavé klince.
Pýtam sa prečo? Ona len mykne plecom, a dá mi malé znamenie. Tak teda mlčím, ale nedá mi to, a aspoň položím otázku ohľadom lásky - tejto zvláštne očarujúcej tmavovlásky.
Zbadám v jej očiach záblesk slzy. Nie je jedna, ale vraj nech ma to nemrzí.
Lásku nikdy nezažila, mužom srdce vytlačila. Rozdala sa na toľko, že už nevládze. Na začiatku videla zmysel, a dnes vidí už len peniaze.
Nepýtam sa viac, rozumiem - a zamkýnam hlúpe otázky. Chápem, aké je žiť v meste bez lásky.
Roztiahne ruky, a myslím, že aj srdce - dokorán. Urobím to isté. Objímam ju. Ona mňa. Svet sa spojil. Láska. Cit. Neha. Vyžmýkala som z nej bolesť.
A úplne bez haliera.
p.s. pokračovanie príbehu nepopieram.
