To, že menej dávame lásku a viac jej chceme od našich partnerov je akási zvláštna realita dneška. A možno to tak vždy aj bolo, len sme si to bez tých sociálnych sietí nevšimli. Napriek tomu sú momenty, ktoré ti ukážu, že tá iná láska ešte je, dajú nádej a celkovo zlepšia deň. Vidím vás vonku, na ulici, všade. Hoci vás je menej, stále ste a sme. Pred istým časom som dostala list v malej obálke. Od mojej kamarátky, ktorú som už dlhšie nevidela. Bolo to iné, netradičné a hlavne tá kovová schránka bola už dlho plná letákov, ktoré som automaticky vyhadzovala.
Ona
Určite si spomínaš na to, aký typ muža som v minulosti hľadala. Vždy som chcela to najlepšie, čo je asi prirodzené u každej ženy. Skákala som z jedného vzťahu do druhého, menila, plakala, nebola spokojná, prosila, milovala príliš a potom trpela samotu. Vždy som sa akosi za tú samotu hanbila, veď predsalen lásku potrebujeme všetci. Neskôr som však začala chápať, že tento čas potrebujem na to, aby som konečne našla samú seba. Myslela som si, že viem, kto som a čo chcem, ale v skutočnosti som to nevedela. Po čase som stretla môjho terajšieho partnera. Absolútne nebol podľa mojich predstáv a dlho som ho prehliadala. On tam však stále niekde bol. Vždy slušný, nápomocný, gentleman, pracovitý - ale nebol môj typ a preto som to držala v rovine kamarátstva. Mala som predsa stále tie svoje predstavy o pánovi pravom, hoci som ho mala rada stále viac. Tieto hlúposti som v sebe živila poriadne dlho, kým som konečne pochopila, že mi je s ním tak dobre, že by som to skúsila. Ono to bolo niečo úplne iné. Neverila som rečiam, že ten pravý príde v pravý čas, že to bude úplne niekto iný, všetko to, mi liezlo na nervy. Asi ako každej osamelej, alebo sklamanej žene. Myslela som si, že život je nefér, že trpím nespravodlivo, že som príliš dobrá pre niekoho, že... Jednoducho hlúposti. S ním to však bolo o inom. Už som viac nemala potrebu pýtať sa samej seba a okolia, či ma ľúbi, či nám to vydrží, či a čo keď. Akosi som si bola istá, že je to on. Váži si ma, rešpektuje ma, ľúbi ma, nemení ma a hlavne spolu sa snažíme, aby nám bolo čo najlepšie. Je to vyrovnaná hra bez pravidiel a pretvárky. Istý čas som aj začala nachvíľu pochybovať, ale potom som si povedala, že nestratím všetko, kvôli fatamorgáne a mylnej predstave výberu iného, lepšie vyzerajúceho, dokonalejšieho...
Písala toho viac, ale podstata je skrytá v tejto časti. Je pravdou, že sa musíme prestať naháňať za niekým lepším, musíme prestať klamať samé seba a musíme sa pozerať na našich partnerov očami lásky a nie neustálych výčitiek. Aj oni sú len ľudia, ktorí majú city. Tak ako my. Nebežme za dokonalosťou, lebo sa môže stať, že sa po ceste stratíme. Nebojme sa samoty, lebo to je čas kedy rastieme. A hlavne sa nikdy neporovnávajme, lebo to nás ničí. Ako hovorí moja mama: "Všetko je tak, ako má byť." Nie je to výzva k ničnerobeniu a čakaniu na zázrak, ale ku tomu, aby sme lásku nezamieňali, neznehodnocovali a keď ju už vedľa seba máme - nezahadzovali.
